Mix

Prešov o pol štvrtej ráno nie je taký zaujímavý a preto sme ho opustili s Jankou a odišli sme na krajšie miesto a to do Telgártu.
Telgárt je zaujímavá dedina.Nie je taká mŕtva, ako iné. Stále tam niekto chodí ,postávajú tam hlúčiky tmavších obyvateľov a pobehujú tam deti.Neviem, či je to preto,že nemajú čo robiť ,alebo si žijú ako jedna rodina...
Keď sme tam došli, všetci ešte spali,iba nejaký strapatý chlapec,asi vrátnik,nám otvoril bránu.
Veľmi zaujímavé bolo zloženie skupiny ľudí. Nie také, že kosti,svaly,tuk.mäso...,ale miesta odkiaľ sme všetci prišli.1kus Bratislava, 1 kus Senec, 1 kus Nitra, 1 kus Štúrovo, 1 kus Banská Bystrica, 1 kus Prešov a 1 kus Sabinov...ešte tam boli na začiatu 3 kusy z Bystrice, ale tie potom odišli domov. No a všetky tie kusy spolu tak dobre vychádzali,že sa rozhodli vyliezť na Kráľovu hoľu hneď prvý deň.Nepodarilo sa to každému, len trom,ale ostatní sme ich počkali na Kráľovej skale. Bolo tam skvelé počasie-silný vetrisko a dážď. A ten vietor bol taký super, že lámal v páse:-) Keď som sa postavila na skalu a zakričala som mu, že mňa nepremôže...vlastne sa to všetko vrátilo ku mne naspäť...hmm
Ďalší deň bol "Day off",také vyvaľovanie sa a malý relax a len taká krátka prechádzka. A samozrejme hojdanie sa na hojdačke až kým niekto nezačal opravovať odkvapovú rúru..ale nie.Mali tam dobré miesto na hranie. taký malý pôjd.Aj my sme taký mali,kde sme sa chodili hrať.Boli tam nahádzané staré veci...ani neviem,kedy sme tam prestali chodiť...
Výlet do Slovenského raja vyzeral skôr zo začiatku ako stretnutie tvrdých hláv,ale nakoniec sme na tú Sokoliu skalu predsa len vyliezli. Musela som sa postaviť na okraj, aj keď som sa strašne bála.Prestava, ako letím dole, tých pár sekúnd pred dopadom. Aké by to bolo potom, ako by reagovali ľudia? Páčilo sa mi na tej túre, že som mohla ísť sama, byť v úplnom tichu, nepočuť ľudský hlas...časom som prestala sledovať aj značky,ale skoro som sa spamätala,lebo ostatní išli za mnou:) Ale vôbec by mi nevadilo,keby som sa stratila v lese a blúdila niekoľko hodín-sama. Ale nič také sa nestalo, vrátili sme sa domov.
Nedeľa bol vlakový deň. Sedeli sme nad tunelom. Potom som tam musela vojsť. Škoda, že som nemala baterku,lebo tunel bol ako jaskyňa tamvý a mokrý a nechcelo sa mi liezť do tmy. Spomenula som si na dobrodružstvá "Slávnej päťky"
Celý výlet bol plný vecí, ktoré sa možno už nikde nezažijú, lebo ...nikdy nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky...:-) Sledovala som, ako sa ľudia musia prispôsobovať, ako si dokážu ublížiť, ako sa dokážu potešiť, ako sa tvária inak ako sa naozaj cítia, ako niekto chce dodržiavať plán a niekoho to hnevá a chce to narušiť, ako sa u nich prejavujú detské spôsoby,keď niečo chcú,ako dokážu spolu pracovať na jednej veci, ako sa vzdávajú svojich plánov, ako si tvrdohlavo stoja za svojim, ako sa o seba navzájom boja a dá sa to vidieť v hraničných situáciách....
Včera večer som si po dlllhom čase čítala Bibliu. O tom, čo je to skutočný pôst, kedy dá Boh človeku radosť a pokoj.