Provokácia

Mám takú záľubu (aké hlúpe slovo) pozorovať ľudí.Niekedy som mala taký zápisník(stále ho mám),kde som si opisovala,čo dobré,aj zlé si o niektorých myslím.Asi ho budem musieť zakopať,lebo sú tam také veci,že by sa asi so mnou nerozprávali.A občas som si to prečítala a smiala som sa,ako sa môj názor menil.Áno je to tak,že niekedy sa otočil úplne inde,ako bol na začiatku.A keď som bola naštvaná, tak tam pribúdali hnusné veci. Niekto sa potrebuje vyrozprávať, niekto vypísať. Ja skôr vypísať, aj keď niektorí sa ma snažia naučiť hovoriť im, čo mi na nich vadí,a (pozdravujem) ja sa snažím a občas sa to aj podarí.No ale v každom prípade je pozorovanie ľudí úplne skvelá vec.Napríklad len tak sedieť v kúte a sledovať skupinu,že ako sa kto správa...to je normálne na napísanie knihy.Boh je veľmi tvorivý a má toľko fantázie,keď dokázal stvoriť taký mix.
No ale názov toho je provokácia a tak sa musím vrátiť k pôvodnej myšlienke.Včera som si kúpila pizzu,aby som si ju mohla vziať domov a zjesť.Ale nekúpila som ju len preto.Vlastne dôvodom bolo aj provokovanie.Koho? Predsa hladných ľudí v autobuse.Celý deň behali a nakupovali darčeky a potom nastúpili do autobusu,aby sa konečne dostali domov a najedli sa.A v buse zacítili príjemnú provokačnú vôňu MOJEJ pizze.Čakala som a stalo sa.Sledovala som tie dlhé pohľady na MOJU krabicu.O čom asi premýšľali? Aká je to asi pizza? Mňam dal by som si.Pôjdem aj ja na pizzu.Je to dievča z donáškovej služby? Aaaa som hladná. Zabávala som sa vymýšľaním ich myšlienok.Možno sa hnevali,že im tam rozvoniavam.Možno po vystúpení z autobusu utekali domov a naložili si na tanier oveľa viac ako vládali zjesť.Celkom zábavné:-) Moje provokovanie bola aj malá pomsta za tie natrieskané obchody a ulice mesta a aj autobusy.Ale v podstate aj ja som bola jedným z tých ľudí, čo napĺňali mesto,takže sa nemám na koho sťažovať.No ale nikto si nevymyslel takú úžasnú pomstu.
Myslela som si okrem týchto skôr napísaných vecí aj to,že konečne po dlhom čase si sama vyberiem pizzu a sama si ju zjem a bude to skvelé.Ono to bolo fajn,ale je lepšie,aj napriek hádaniu sa, jesť v spoločnosti. Američania majú takú výchovu, že čo si otvoria,to zjedia sami.Na tréningu im stále musí Danny Jones opakovať, že Slováci sa so všetkým delia.jedia si navzájom čokoládu,keksy, ponúkajú sa jedlom,sladkosťami.Pre mňa je to nepochopiteľné, že im to musí niekto povedať.Veď to je normálne,že sa podelíš.Ale odkedy chodím do práce som si všimla,že to nie je normálne.Teda bežné.Aj Slováci si všetko jedia sami.Nechápem.Nás doma vychovávali s tým,že sme sa delili.Asi preto,lebo sme boli traja.Ale nie každý to berie ako prirodzenú vec. Stále sa čudujem a už to nezvaľujem len na Američanov. a k tomu mám zážitok:-) Predminulé leto som bola "intern".To znamená,že som strávila 2 mesiace s tlupou USA občanov.(Nebudem sa vyjadrovať k tomu,ako som sa občas chcela zahrabať pod zem a už nikdy nepočuť ani slovo po anglicky) A oni,poučení o správaní sa Slovákov, sa usilovne so všetkým delili. A tak to išlo celé leto. Všetko,čo si človek kúpil, ponúkal dookola.Najobľúbenejšou sladkosťou bol Magnun. Vhat is the time? It is Magnum time. Raz na campe som si povedala "Dosť, dnes si zjem svoj nanuk sama!" Kúpila som si Magnum a išla som ho zjesť von. A ľudia sa pýtali,kedy ho otvorím(boli zvyknutí, že sa delíme) Povedala som im "Nie,toto si zjem sama."Smiali sa,že sranda,ale potom pochopili,že ja to myslím vážne. Úpne som si vychutnala svoj nanuk a bol to fakt dobrý pocit. Na druhý deň som stretla Smolíka veselého usmiateho a pýtala som sa,že čo je taký. A on mi povedal :"Videl som,ako si včera zjedla svoj nanuk sama a tak som to spravil dnes aj ja a bolo to úplne skvelé.Dík za nápad." Toto bola pre mňa dosť silná lekcia. Úplne ma to zarazilo.Prečo? Pretože som si uvedomila, že nikdy nevieš , kto ťa pozoruje. A uvedomila som si,že dokážem ovplyvniť ľudí a že je to nebezpečné.Viem, vyzerá to len ako nanuk. Ale je lepšie dostať malé napomenutie,ako poriadnu facku.