Hroby

Tohto roku ma hrobové sviatky,alebo ako to nazvala Majka "cintoriňáky" dosť obišli. Včera som sa trochu prechádzala okolo cintorína a videla som ľudí,čo tam nosili sviečky a podobné nepodstatné veci.Popritom som hm vozila malé dieťa v kočiari. Zistila som,ze kočíkovanie je dosť nudná vec, kým sa dieťa nerozplače.Ale ono prestane dosť rýchlo. Neviem, asi sa len potrebuje ubezpečiť, že nie je samé alebo čo.(Na tej fotke nie je Barborka,ale jeden malý Američan) Rozmýšľala som,že je to asi ako s nami.Keď sa nám zdá, že Boh si niekam odbehol, začneme mraštiť tvár a plakať na plné pľúca,proste vyžadujeme Jeho pozornosť. Ale On nás niekedy nechá sa vyplakať a keď si umyjeme oči, zistíme, že nemáme dôvod plakať, lebo On stojí celý ten čas nad Nami.
Nemám rada toto obdobie, ale je skvelé večer ísť na prechádzku na cintorín,keď všade horia sviečky.Neviem,či tohto roku sa tam dostanem.Ale je jedna vec, čo na tom nie je až taká super a to je to , že na podobnú prechádzku sa zvyčajne vyberie kopec ľudí, takže na cintoríne to vyzerá ako na hlavnej ulici.
Dnes som nahnevala mamku,keď som sa jej opýtala,či to je povinné ísť na cintorín.No keď odišli preč, som sa rozhodla,že vezmem Lauru a pôjdeme pozrieť tie hroby pre pokoj doma.No neviem, či môže ísť aj pes.Myslím, že tí, čo tam ležia na cintoríne by sa potešili,keby k nim pribehol taký malý mäkký psík.Tak neviem prečo by nemohol obzrieť ich hrob. No myslím, že ľudia (tí živí) by sa pohoršovali,ale oni sa stále na niečom pohoršujú.A mňa to núti robiť im napriek.A vzať aj Harina :)
Zabudla som,že dnes je Reformácia.Keby som sa náhle zobudila o polnoci,vedela by som hneď odpovedať na otázku, že kedy bola reformácia.31. októbra 1517 Všetci z našej triedy to boli nadrvení,akoby to bola jedna z najpodstatnejších vecí na svete.No podľa mňa bola dosť podstatná,ale už dávno prežitá. Potrebujeme nových hrdinov, čo by sa postavili starým zatuchnutým veciam obaleným v čiernych obaloch so zlatými nadpismi.