Prechádzka

Za posledné 2 dni som videla 3 ponáhľajúce sa sanitky.Včera jednu z nich,ako nakladali človeka.Na tom mieste aj ja prechádzam cez cestu.Autá tam chodia dosť rýchlo.Ľudia si myslia,že sú stredom vesmíru.Že ich všetci vidia.Napríklad aj pri tom prechádzaní cez cestu,keď je tma a nie je tam prechod.Ale nielen pri tom.Každý z nás rozmýšľa tak, že on sám je najdôležitejší. Budeme mať takú tému na klube raz,že "others first",tak som zvedavá, či sa niečo zmení.
Keď vidím sanitku, zdá sa mi,akoby ma ovanula zima.Nemocnica nie je miestom,kde by bolo super.Nikdy sa tam nechcem dostať.
Dnes vonku sneží,ale vlastne už nie.Sneh pokryje zem a vyzerá to,akoby bolo všade čisto.Ale sneh sa raz roztopí a vonku je blato,špina...zhnité veci.Sneh je podľa mňa ako človek.Skrýva svoje chyby,hriechy,ale nemôže to robiť donekonečna.Raz sa to roztopí a všetko je ešte škaredšie ako predtým. Je to milosť od Boha,že sa na seba môžeme pozerať inými očami a nemusíme sa trápiť.Lebo výčitky svedomia sú niečo, čo sa nedá obviazať,či vziať si na to tabletku.Boh nás oslobodil od toho a stále dáva šancu na odpustenie.To je super.
V nedeľu som potiahla jednému chlapcovi z ruky plagáty o ono mu to porezalo ruku.Toto sa volá výčitky svedomia:-) Musíme sa naučiť si opúšťať,nielen takéto maličkosti,ale aj veľké a hnusné veci.Myslím si,že to viem,ale neviem to.A to sa ukáže vtedy,keď sa naozaj stane niečo ťažké.Ale aké máme my právo sa na niekoho hnevať? Veľké samozrejme,lebo sme stredom vesmíru.Hm alebo nie?