Mníchov

Všetkým ľuďom,ktorí mi urobili niečo zlé, odporúčam ísť do kina na film "Mníchov" Film,pri ktorom si oddýchnete, veľa sa naučíte a hlavne strávite skoro 3 hodiny svojho života užitočne. Určite tam nenájdete nič, čo by vás prekvapilo, či šokovalo, či dokonca nejaké násilie. Film prebieha v priateľskom duchu, v mene dobrých vzťahov, ktoré sú medzi Izraelcami a Palestínčanmi. Všetci sa snažia správať tak, aby tým druhým neublížili a nespôsobili ani najmenšie zranenie. Hlavným hrdinom je mladý muž, ktorý sa rozhodne samozrejme ostať doma so svojou manželkou, ktorá čaká dieťatko. Aj napriek tomu, že mu ponúknu dobrodružnú úlohu-pomáhať Palestínčanom. No proste...celým filmom je presiaknutá dokonalá láska a odpúšťanie...bla bla bla bla. Všetko je presne opačne.
Tento film bolo presne to, čo som včera potrebovala na doplnenie skladačky s názvom:"mám čierny deň" Ale v podstate je to jedno, aj keby som radšej išla si pozrieť "Meet the Fockers". To je film, ktorý je taký sprostý a nechutný, že sa dá len smiať. Alebo plakať, ale kedže smiať sa je lepšie ,tak sa smejme.

Nedeľný deň

Hello, február má 28 dní.Super mesiac,nie? No a dnes má meniny Alexander. Pamätám si,ako sme si raz urobili zábavu z jedného chlapca a dohodla so si s ním rande na 29. alebo 30. februára. A keď prišiel priestupný rok...všetci na to (našťastie) zabudli. No ale také veci sa nerobia,veď sme už vyrástli a to znamená, že by sme mali mať "rozum" V úvodzovkách je to preto,lebo neviem, čo sa pod tým slovom "rozum" skrýva. Lebo podľa mňa je to dosť nudné slovo. OK to je jedno.

Včera bola nedeľa. Naozaj? Nedeľa je deň, ktorý nemám rada,ale ktorý je vraj "Pánov deň" O tom sa nebudem vyjadrovať,ale pre mňa je celkovo nečinným dňom. Ale včera bol super. Najprv konvent v kostole, kde sme vymrzli a občas ani nepočúvali a hlasovali a rozprávali sa-skrátka rušili posvätnosť chrámu. Po konvente obed, hranie sa s malou hračkou na lietadielko,potom návšteva babky v nemocnici a konečne som sa dopracovala k Palestínsko-Izraelskému konfliktu. Áno, je to veľmi zaujímavá téma,ale neviem, či na takú dlhú dobu. Najprv nás Miro previedol dejinami Izraela a geografiou. No a potom nastúpil dlho očakávaný emeritný profesor z USA.Podľa mňa je jeho chybou to, že dáva zbytočné otázky a tým naťahuje čas. Napríklad taká otázka: "Chcete byť požehnaní?" No ...kto by nechcel . A on sa to opýtal niekoľko krát. Odpoveď je "áno" a ako? Tak, že budeme žehnať Izraelu. To mal z nejakého žalmu. Rozprával o rozdieloch medzi Koránom a Bibliou. Asi sa snažil vysvetliť nám, prečo vznikol daný konflikt. No neviem, či som sa niečo nové dozvedela. Veď všetci vieme, že Židia sú vyvoleným národom,aj keď to veľa ľudí nechce priznať. Myslím, že je to preto, lebo si ľudia myslia, že keď sú teda Židia vyvolení, tak ostatní sú niečo menej. A kto by chcel byť menej ako ten druhý? A tak je lepšie popierať to.Keď skončil profesor, dal priestor na otázky a podľa mňa odpovedal na jednoduchú otázku namiesto 2 minút asi 15 a tak ani neviem,aká je odpoveď. Ešteže som sedela rovno pri občerstvení. Keď konečne boli zodpovedané všetky otázky, nastúpil nejaký pán s fotkami a vecami, čo si doniesol z ciest po Izraeli. A potom...hurááá...sa všetko skončilo a chlapci popratali a presunuli sme sa dole...lebo nastala narodeninová párty. Ale kým nastala,tak to teda bol problém dať všetkých dokopy a dohodnúť sa na programe. No ale všetko najlepšie Peťo, kedže si dosiahol ďalší level svojho života. 30 rokov, to je už aj nejaká životná múdrosť, však?:-) A nejaké skúsenosti, ktoré môžeš predávať ďalším. Nie predávať,ale podávať,alebo dávať...
Môžem teraz porovnať 2 oslavy. V práci a včera a tá včera bola oveľa lepšia. Veď si neviem predstaviť, že by sme v práci všetci jedli tortu zo spoločného taniera a že by sme potom išli a pizzu a pekne sa podelili. Tá pizza je reálnejšia,ale iné už nie. A potom že by sme všetci išli odprevadiť Niku na intrák a podobne. Viac sa mi páčia neoficiálne oslavy, ako také kde sa všetci nahodia, pijú tvrdý alkohol a ešte sa aj hádajú, keď niekto nechce, rozprávajú si sprosté vtipy...a odídu domov bez toho,aby vôbec zahliadli čo len kúsok duše z človeka, s ktorým strávili večer.

Páči sa mi

Páči sa mi toto bábätko, lebo je smiešne. Stále pozerá a pozerá a pozerá. Keď sa teší, tak myká nohami a rukami a keď sa jej podarí chytiť ma za vlasy (auuu), tak vykríkne od radosti. To je podľa mňa prejav, ktorý treba dobre sledovať,lebo ukazuje do budúcnosti na veľkého šibala. A vie sa už aj zasmiať nahlas, ako vraví jej mama - so zvukovými efektami. Keď to malé začne behať, zachráň sa kto môžeš.
No ale celé to má aj temné stránky. Príklad: Môj oco (jej dedo) išiel do Poľska na služobnú cestu a atm dostal plyšového medvedíka asi ako darček. A rozhodoval sa, komu ho má dať, či dcére,alebo vnučke. Hádajte, kto ho dostal. No ale ešteže sa rozhodoval:) Toto vôbec nie je sťažnosť, len taký malý príklad, ako všetko plynie:-)

Jede se na rodinný výlet

Bolo nás 11. 6 diefčat a 5 chlapcoch. A tak sme si ako rodinka urobili výlet do hôr. 2 autá a jedna osoba neskôr autobusom. Bola to vlastne víkendovka pre celú mládež,ale stalo sa to inak a bolo to dobré. Večer sme sa toľko nasmiali, až slzy tiekli,lebo sme sa pekne spolu hrali.Aj sme spievali a podobne,už ani neviem čo.Potom troška porozprávať sa a do postieľok,veď už bolo dávno po polnoci.
Ráno raňajky a Marekove zamyslenie sa nad niečím, ale čo to bolo? Hm aha myslím,že komunikácia a že keď mám niečo proti niekomu ,tak to treba riešiť. Potom sme išli do hôr a kedže nás bolo 11,tak som sa zahrala na havka a sedela v kufri.Aj tak som bola už mokrá,lebo sme sa trošku niektorí pobláznili v snehu.Najlepší bol skok z preliezky do snehu jupí. V Tatrách sme vzali sánky a vyšli 3km hore a tam sa sánkovali,rozprávali,guľovali,sánkovali,sánkovali ,fotili,posielali MMSky,pili čaj,sánkovali a potom sánkovali dole tých 3km a išli sme späť naobedovať sa. Ja som išla na sánkach s Nikou a od smiechu nás bolelo brucho a mňa aj uši od kriku. Ale neboli sme posledné,lebo JAno so Slavom vybočili z cesty.Ešte pred obedom som svojím vlastným spôsobom nahovorila ľudí,aby sme postavili snehuliaka.A tak sa stalo. Nechápem prečo cez noc spadol:(
Poobede si Peťo povedal,že si dá bobríka mlčanlivosti,ale samozrejme,že nebol ticho.Chcel si ho dať,lebo som mu povedala,že veľa rozpráva,ale nebola to až taká krutá veta,ale keď si ľudia domýšľajú,tak nech mlčia:)
Poobede P a K spali a ostatní sme hrali Morálne dilemy,kde sme sa tiež zasmiali,ale niekedy aj zamysleli.Jedna osoba všetkých presvedčila o tom,že by som si určite prečítala denník svojho priateľa,čo nebola pravda,ale moja chyba,lebo som otvorila ústa. Niektorí ľudia vedia tak obkecávať ach jaj.
Keď sme vyriešili všetky dilemy, začal sa pravý depresívno zdieľací sa večer,kde som si uvedomila,ze väčšina z nás sa nemá dobre a niekedy sa objavili aj slzy. Niekedy sme už nevedeli, čo povedať a dokonca aj najukecanejší mali problém sa vyjadriť. Inak úprimne povedané pol večera som nechápala o čom sa to tam točí,ale nebola som sama,našťastie aj Majka sa priznala,že nechápala. Takže máme spolok nechápavých. Niekedy mi ale svitlo,ale väčšinou som počítala guličky na stene. A nakoniec sme sa všetci rozliezli a len pár kusov malo chvály a modlitby a to boli chlapci a Julka. Ja a D,M,a M sme sa vrátili dojesť sladkosti s dievčatá mali myslím potom ešte chvály,ale ja som zaliezla spať.
Ráno som narušila Peťov a Marekov rozhovor a po raňajkách sme spisovali a rozprávali sa o jednotlivých službách,plánoch a snoch a uvedomila som si,aké máme možnosti a nápady a keby sa všetko zrealizovalo,bolo by to super.Presne tá dobrodružná viera,nad ktorou sa zamýšľam často a ktorú by som chcela. Náš zbor je veľmi veľký a je to dar,že máme také možnosti,aj napriek prekážkam,bez ktorých by to nešlo. A bez ktorých by som to ani nechcela,lebo by som sa bála,že sa dakde stala chyba:)
Ďalšie veci ,čo sa diali sa skončili a cestou domov sme si dali hm hm vraj koktail v PP (mlieko s grankom) a išli domov spat a apať až do rána.
BOLO DOBRE!

Sprechen Sie Deutsch? Nein...

Myslela som si,že Agrokomplex je veľká a únavná výstava,kde človek potrebuje niekedy viac ako jeden deň, keď to chce zvládnuť celé podrobne prejsť. Ale to som ešte nezažila veľa. Teraz som mala príležitoť vidieť Ambiente- Frankfurter Messe a moje nervy. 10 pavilónov a pre istotu mal skoro každý pavilón niekoľko poschodí. Napríklad taká desiatka sa skladala z 5 častí 10.0,10.1,...10.4 aaaa. A v celej tejto časti boli samé taniere a príbory a...našťastie sme to rýchlo opustili,lebo určite by sme tam zabili veľa času,kedže to bolo veeeeľmi "zaujímavé". Ale najlepšie boli pavilóny s tovarom z Afriky, Turecka, Ázie, Egypta...dostala som pozvanie do Istanbulu, ale môj milý brat sa posmieval,že daný človek už v duchu počítal ťavy, ktoré dá môjmu otcovi. Tsss ťavy za mňa? Ale aj napriek týmto rečiam ma stále rozčuľoval tým ,že ma nechcel pustiť nikam samu.Lebo sa stratím. Na nervy. Lebo neviem po nemecky,lebo nemám telefón...akoby som sa nevedela opýtať nikoho na cestu a vôbec,trocha po nemecky by som to zvládla. A ešte dokonca ma predstavil v jednej firme,že som jeho malá sestra(to si asi myslel,že mu nerozumiem) Ach jaj. A tak som často musela zaťať zuby a potlačiť svoj odpor k autoritatívnemu správaniu sa.Aj tak by mi to nepomohlo. Haló všimnite si,že už som veľká a keď sa stratím,tak sa nájdem,lebo aj orientácia v priestore sa zlepšuje:)
No a zaujímavá vec v DE bola večera v Tureckej reštaurácii.Hm ešteže to Marek dojedol,ale aj tak si môj žalúdok myslel,že mi už úplne preskočilo.Ale stretla som sa s úplným gentlemanom a bola som z toho v miernom šoku.Potom som na výlete poučila ľudí, že čo vlastne ten človek robil,lebo oni normálne nevedeli, čo robí gentleman. Nemám slov.
No ale nakoniec sme sa z toho DE dostali, aj keď s "miernymi" ťažkosťami.Kedže môj oco má rád Donovaly,tak sme sa tam dostali do kolóny a mojím vlastným spôsobom som ho dotlačila,aby sme išli cez čertovicu a celú cestu som sa modlila,aby aj tam nebol nejaký kamión,lebo by to zvalili na mňa. Ufff nebolo tam nič. Ale pred Prešovom, ďakujem pekne,10 minút od domova sme stáli viac ako 45 minút,lebo zase kamión. Prežila som v aute veľa času a myslím, že teraz budem chvíľu chodiť peši:)

Zmrznutý úsmev

Na stanici fúkal studený vietor a postávalo tam niekoľko ľudí poriadne naobliekaných. Čakali na autobus domov. Bol tam ešte jeden človek. Nesnažil sa nejak skryť pred vetrom a nezaujímalo ho,či sa na nieho niekto pozerá,alebo nie. Pozeral sa do zeme a myšlienky boli ďaleko od príjemných. Prišiel autobus a niekoľko kusov nastúpilo. Aj on nastúpil a sadol si do studeného priestoru. Do jeho myšlienok doliehali útržky rozhovorov "Mala si nočnú?" "Idem ešte za mamou" "Nemáte pero?" Autobus nebol plný a keď došiel do prvej dediny, človek vystúpil sám. Hneď sa zaboril do snehu,ktorý nedávno nasnežil a stále padal.Prešiel na druhú stranu cesty a okolo neho prefrčal snežný pluh.Ale do uličky,kam sa vybral, pluhy nechodia. Určite by sa tam nevošli. Cestou do kopca rozmýšľal, čo asi znamená "otrieskať si hlavu o múr" alebo aké to asi bolo,keď v jednom filme otec rodiny skoro zamrzol cestou domov v snehovej fujavici,alebo aké to bolo v rozprávke "dievčatko so zápalkami", keď devčatko malo krásne predstavy a zomrelo s úsmevom na perách. Nakoniec človek otvoril bránku na dome,ku ktorému išiel a pes- strážca ani nevyšiel z búdy a keď ho chcel pozdraviť, musel sa do tej búdy pozrieť a v tme na neho svietili 2 očká. Dom nebol zamknutý. V kuchyni veci po kúpaní bábätka a len malý psík sa prišiel pritúliť a pohladkať a od radosti tancoval. Zrazu si človek uvedomil,že musí odísť, že tu nemôže ostať a kedže si jeho príchod nikto z ľudí nevšimol, otvoril dvere a vyšiel do zimy. Malého psíka nechal za zatvorenými dverami so zvesenými ušami. Vyšiel z dvora a jeho stopy v snehu čoskoro zasnežilo.

A čo teraz?

Dobrý deň. Život ide ďalej ,ale na rozdiel od času pred 8 mesiacmi sa veľa vecí zmenilo.Veci v hlave, v srdci,ale aj navonok. Veď všetko plynie. A myslím si,že nadšenie,ktoré bolo niekedy,už nebude.Možno bude iné,ale vietor už trochu odfúkol predstavy,nádeje a sny a zanechal obrúsený povrch, na ktorý sa pozerajú turisti a obdivujú ho,ale nevidia,že mu chýba to,čo tam niekedy bolo.To,čo mu dávalo radosť ráno vstať. Niekedy je dobré, že nie sme zo skla,ale nie je to čudné, že toľko ľudí a predsa vidia len povrch a nepozrú sa hlboko do očí. Vraj sú oči zrkadlom duše. Neverím tomu.Alebo je to tak,že ľudia sa naučili otočiť zrkadlo tak,aby ich dušu v skutočnosti neodrážalo. Lebo potom by sme si ani do očí pozerať nemohli.Chodili by sme po ulici a pozerali sa na chodník a do výkladov.Ale veď sa to tak aj deje. Pozrieť sa do očí,keď trpí duša spôsobuje bolesť. A ešte väčšiu vtedy, keď si tú bolesť nikto nevšimne.Alebo všimne a začne sa pýtať? To ja ani neviem. Viem len,že nepomôže zatnúť zuby.