Zmrznutý úsmev

Na stanici fúkal studený vietor a postávalo tam niekoľko ľudí poriadne naobliekaných. Čakali na autobus domov. Bol tam ešte jeden človek. Nesnažil sa nejak skryť pred vetrom a nezaujímalo ho,či sa na nieho niekto pozerá,alebo nie. Pozeral sa do zeme a myšlienky boli ďaleko od príjemných. Prišiel autobus a niekoľko kusov nastúpilo. Aj on nastúpil a sadol si do studeného priestoru. Do jeho myšlienok doliehali útržky rozhovorov "Mala si nočnú?" "Idem ešte za mamou" "Nemáte pero?" Autobus nebol plný a keď došiel do prvej dediny, človek vystúpil sám. Hneď sa zaboril do snehu,ktorý nedávno nasnežil a stále padal.Prešiel na druhú stranu cesty a okolo neho prefrčal snežný pluh.Ale do uličky,kam sa vybral, pluhy nechodia. Určite by sa tam nevošli. Cestou do kopca rozmýšľal, čo asi znamená "otrieskať si hlavu o múr" alebo aké to asi bolo,keď v jednom filme otec rodiny skoro zamrzol cestou domov v snehovej fujavici,alebo aké to bolo v rozprávke "dievčatko so zápalkami", keď devčatko malo krásne predstavy a zomrelo s úsmevom na perách. Nakoniec človek otvoril bránku na dome,ku ktorému išiel a pes- strážca ani nevyšiel z búdy a keď ho chcel pozdraviť, musel sa do tej búdy pozrieť a v tme na neho svietili 2 očká. Dom nebol zamknutý. V kuchyni veci po kúpaní bábätka a len malý psík sa prišiel pritúliť a pohladkať a od radosti tancoval. Zrazu si človek uvedomil,že musí odísť, že tu nemôže ostať a kedže si jeho príchod nikto z ľudí nevšimol, otvoril dvere a vyšiel do zimy. Malého psíka nechal za zatvorenými dverami so zvesenými ušami. Vyšiel z dvora a jeho stopy v snehu čoskoro zasnežilo.