Strať sa!

V poslednom čase,keď je všetko čím ďalej tým zložitejšie.Keď sa hovorí o projektoch a plánoch,keď životu napomáha technika, keď sú autá stále rýchlejšie a keď sa kysnutý koláč kupuje v tescu...stále silnejšie túžim po jednoduchých veciach. Nechcem sa ponáhľať na stretnutie s nejakým tímom,ale chcem sedieť v parku a rozprávať sa. Nechcem čakať na autobus, ale chcem ísť peši. Nechcem dáždnik,ale chcem mokré vlasy.Nechcem klávesnicu, chcem pero. Nechcem používať ICQ,ale chcem sa stretnúť.Ale ako,keď nikto nemá čas. A kde je ten čas? Nechcem plánovať, chcem žiť. Ja neviem,ale je tu niečo, čo ide tak rýchlo a nedá sa zastaviť.Pomaličky pohltí aj toho,kto kedysi čas mal.Keď je toto tá "dospelosť, tak "nie, ďakujem" Keď mi Nika napísala,že pôjdeme púšťať šarkana ,tak som si uvedomila "áno, to presne chcem" Radšej nech si všetci vravia"to je decko", ako stratiť niečo, čo mi dovolí šmýkať sa po zábradlí.