Drobnosti

Keď sa ma niekto opýta: "Ako bolo v Írsku?" čo sa stáva každý deň niekoľkokrát, poviem "Dobre"Už som o tom písala aj včera,ale rozmýšľam o tom stále.O tej otázke.Že či je to len súčasťou konverzačných fráz,ako napríklad :Ako sa máš, kam ideš, čo máš nové, kde pracuješ...V Írsku som dostala otázku: "Ako sa žije na Slovensku a čo je nové?" A okrem štrajku lekárov, volieb a hokeja mi nič nenapadlo. Keby sa otázku "Ako bolo v Írsku" opýtal niekto,kto má 2 hodiny čas, vtedy by sa dalo aj niečo povedať.
Niečo sa stalo,niečo sa zmenilo. Niečo vo vnútri, neviem to vyjadriť slovami a už vôbec nie v 5 minútovom intervale. Boh mi ukázal jednu vlastnosť, o ktorej som nevedela.Je veľmi dobrá,ale aj veľmi zlá. Je to niečo, čo mi otvára dvere,ale potom ich necháva otvorené. Nepoviem,čo to je,ale neviem čo s tým. Boh mi ukázal aj iné veci,ukázal mi to,na akom schodíku života sa nachádzam a ako sa zmenilo myslenie.Ukázal mi,že je dobré sa na Neho spoliehať,ale netreba si sadnúť uprostred cesty v slzách,ale hľadať správny smer.Lebo každým dňom s Ním dostávame novú silu a učíme sa nové veci. A tie potom môžeme použiť v živote. Boh mi ukázal,ako sa stará o kvietky a vtáky,že sa oveľa viac stará o ľudí. A tento veršík mi pripomenula Džanka,keď som jej napísala,že som v lietadle stretla Mariána a Ľudku. Noc na letisku bola taká zvláštna: Bola som sama medzi ľuďmi,ktorých som v živote nevidela a ani ma nezaujímajú.Možno sa už nikdy nestretneme.Ľudia sa premávali tam a späť,niektorí spali,iní sedeli,rozprávali sa,mlčali,pozerali po sebe,smiali sa.Niektorým bola zima(ako kus aj mne), iní boli v letnom oblečení.Malé deti pobehovali po polnoci po letisku. Videla som tam veľmi peknú asi arabskú rodinu.Mali 3 malých synov a jednu malú dcérku s krásnymi očkami. A ja som sa cítila ako keby iný človek, čo sa na seba pozerám a nedokážem ani rozmýšľať.Len o tom,že musím ísť na wc a nikto mi nepostráži vak a o tom,koľko času ešte mám do konca celého toho tam.A tiež o tom,že som hladná a nevedela som ani,ako sa za čo sa mám modliť,kedže mám kopec času.Bolo to čudné,ale niekto vypol moje myslenie.Odvtedy som ako prispatá a v podstate mi je to jedno. Išla som preč aj preto,lebo mi chýba Džanka,ale aj preto,lebo som potrebovala odstup od nejakých vecí a ľudí doma. Ten odstup,ten ma dobehol presne uprostred výletu,prišlo zúfalstvo,že to bolo nanič,že aj tak sa musím vrátiť a všetko riešiť,ale teraz vidím,že na niečo to bolo. Boh mi ukázal nejaké veci o kresťanstve.O tom,že žiť len s kresťanmi je obmedzujúce. A že život na intráku je len slabý odvar slobody:) Ešte dlhšie budem riešiť veci, ktoré mám v sebe a možno ich raz dostanem aj von.Ale môžem povedať, že neľutujem, že som tam išla.
Keď som sa stratila v Dubline,bol to tiež taký čas mlčania a hľadanie.A pýtania sa.4Krát som sa musela pýtať na cestu a prečo? Lebo vždy keď som chvíľu išla správne,tvrdohlavo som si odbočila nesprávnym smerom.A tiež som sa nechcela stále pýtať.To je sila,ako ľahko sa dá odkloniť.Hovorí mi to tiež aj o tom,že ľudi potrebujú ľudí.Stratení potrebujú tých, čo vedia cestu.A tí,čo poznajú cestu musia počúvať,čo konkrétne stratený človek hľadá.Bolo by mi zbytočné,keby mi dajaká írka začala rozprávať históriu Dublinu,keď ja som potrebovala nájsť konkrétnu ulicu. Tú ulicu som poznala,odtial by som trafila aj k Džanke domov. Potrebujem sa naučiť počúvať, čo ľudia vravia.Čo chcú a keď im dám otázku,počkať na odpoveď. Moje hľadanie trvalo 2 hodiny, bola som unavená a hladná.Vďaka tvrdohlavosti ,lebo mohlo to byť kratšie.
Ďalšiu vec, čo mi Boh ukázal bola viera v Neho.Aká je,keď nie je v kresťanskom okolí.Nakoľko je dôležité si ju pestovať ako nejaký kvietok.Som doma, s priateľmi a keď sa mám zle,tak idem najprv za nimi.Ale keď som preč a mám sa zle,nemám tam priateľov,idem hneď za Bohom. To je pre mňa strašne dôležitá myšlienka.Keď som doma a nevládzem,sú ľudia,ale keď som preč, môžem plakať len sama a len pri Bohu a to je také strašné a zároveň také skvelé.Chcela by som to tak žiť aj doma.Najprv Boh a potom nejaké priateľské rady.
Boh mi ukázal, že musím vedieť,nielen veriť.Poznať základné otázky a odpovede na ne.To je asi tá apologetika, čo sme sa ju kedysi dávno učili pred kecy táborom.
Boh mi ukázal,že čas práce s kecami mi dal vzťahy presne k ľuďom takého veku stredoškolského a že aj keď si to neuvedomujem, naučil ma s nimi komunikovať. Ukázal mi to cez Davida a Georga.A tiež mi ukázal,ako veľmi ovplyvniteľné sú takéto decká.
Boh mi ukázal, aké môže byť priateľstvo aj s človekom,ktorý je dlho preč.Keď sme sa stretli s Džankou v meste,bolo to akoby sme sa len nedávno rozlúčili a mali sme si čo povedať a chápali sme sa.Také priateľstvo je dar a som zaň vďačná.Mohli sme vystrájať ako za dávnych čias,či mať vážne chvíle.
Boh mi dal smútok,ktorý neviem prečo je.Ale je Boh.