Hroby

Tohto roku ma hrobové sviatky,alebo ako to nazvala Majka "cintoriňáky" dosť obišli. Včera som sa trochu prechádzala okolo cintorína a videla som ľudí,čo tam nosili sviečky a podobné nepodstatné veci.Popritom som hm vozila malé dieťa v kočiari. Zistila som,ze kočíkovanie je dosť nudná vec, kým sa dieťa nerozplače.Ale ono prestane dosť rýchlo. Neviem, asi sa len potrebuje ubezpečiť, že nie je samé alebo čo.(Na tej fotke nie je Barborka,ale jeden malý Američan) Rozmýšľala som,že je to asi ako s nami.Keď sa nám zdá, že Boh si niekam odbehol, začneme mraštiť tvár a plakať na plné pľúca,proste vyžadujeme Jeho pozornosť. Ale On nás niekedy nechá sa vyplakať a keď si umyjeme oči, zistíme, že nemáme dôvod plakať, lebo On stojí celý ten čas nad Nami.
Nemám rada toto obdobie, ale je skvelé večer ísť na prechádzku na cintorín,keď všade horia sviečky.Neviem,či tohto roku sa tam dostanem.Ale je jedna vec, čo na tom nie je až taká super a to je to , že na podobnú prechádzku sa zvyčajne vyberie kopec ľudí, takže na cintoríne to vyzerá ako na hlavnej ulici.
Dnes som nahnevala mamku,keď som sa jej opýtala,či to je povinné ísť na cintorín.No keď odišli preč, som sa rozhodla,že vezmem Lauru a pôjdeme pozrieť tie hroby pre pokoj doma.No neviem, či môže ísť aj pes.Myslím, že tí, čo tam ležia na cintoríne by sa potešili,keby k nim pribehol taký malý mäkký psík.Tak neviem prečo by nemohol obzrieť ich hrob. No myslím, že ľudia (tí živí) by sa pohoršovali,ale oni sa stále na niečom pohoršujú.A mňa to núti robiť im napriek.A vzať aj Harina :)
Zabudla som,že dnes je Reformácia.Keby som sa náhle zobudila o polnoci,vedela by som hneď odpovedať na otázku, že kedy bola reformácia.31. októbra 1517 Všetci z našej triedy to boli nadrvení,akoby to bola jedna z najpodstatnejších vecí na svete.No podľa mňa bola dosť podstatná,ale už dávno prežitá. Potrebujeme nových hrdinov, čo by sa postavili starým zatuchnutým veciam obaleným v čiernych obaloch so zlatými nadpismi.

Tri bodky

Boh sa stará. Jasné, že to všetci vedia.Myslím všetci kresťania. Ale neviem, či tomu aj žijú. Mám taký príbeh.
Bol raz jeden úplne nemožný človek. Väčšinou veci kazil a keď sa mu náhodou niečo podarilo, tak sa tak veľmi z toho tešil, že pokazil niečo ďalšie. Vo svojom srdci často bojoval s pocitom, že nič nedokáže a že najradšej by zaliezol do nejakej dierky v zemi a býval s krtkom. Ale nemohol bývať s krtkom,lebo jeho miesto bolo na zemi a okrem toho by nedokázal žiť celý život v tme,lebo mal rád slnko, vietor a rôzne vône. A veľmi mal rád ľudí. Niekedy mu tá láska k ľuďom spôsobovala bolesť. Ale niekedy sa dokázala obrátiť až na niečo také ako nenávisť, hnev, závisť, či dokonca žiarlivosť, lebo bol dosť rozmaznaný a to znamená zvyknutý na pozornosť a starostlivosť všetkých ľudí doma. Človek plný protikladov, ktorý mal svoj svet v knihách. A s takýmto materiálom sa Boh rozhodol pracovať. Dokonca sa odvážil zveriť mu aj nejakých ľudí. Dával mu malé aj veľké veci na riešenie a na zodpovednosť. Ale okrem toho mu dal priateľov, ktorí mu pomohli stále,keď ani sám nevedel, že potrebuje pomoc. Niekedy, keď počul niečo zlé o sebe a jeho priatelia to počuli tiež, prišli za ním a povedali mu, že to nie je pravda. Bez toho, aby sa im len trošku sťažoval. Hneď vedeli, že niečo nie je OK. Boh sa staral o toho človeka takým spôsobom, že nikdy ho nenechal samého na cudzom mieste. Vždy mu poslal ďalšieho človeka. A keď chcel odísť niekam, kde by bol sám, jednoducho sa mu to nepodarilo. Boh vedel,prečo ho nenecháva samého, vedel, prečo ho nenechá odísť. Aj keď človeku sa to nepáčilo. Nepáčilo sa mu, že jeho život nie je podľa jeho vlastného dobrého plánu.Že veci sa dejú presne tak,ako nechcel. Keď plakal, Boh plakal s ním, lebo vedel, že človek nevidí za zákruty života a prestáva veriť svojmu Tvorcovi. Keď sa smial, Boh sa smial tiež, lebo vedel, že človek vidí aj kúsky toho dobrého, čo má v živote a nezameriava sa len na to zlé. Keď sa zamyslel, Boh mu klopal na srdce. Keď sa s niekym vážne rozprával, Boh mu dával slová. Skrátka Boh sa stará...

Nechce sa

Nechce sa mi tu nič písať, nechce sa mi rozmýšľať, nechce sa mi niekam ísť, nechce sa mi vymýšľať nové veci, nechce sa mi s nikým rozprávať, nechce sa mi ráno vstávať...chce sa mi spať.

!

. . . - - - . . . / . . . - - - . . . /

Huh

Brrr kosa je vonku a keď sa zabudne zavrieť okno, tak ja dnu. Táto veta má viac významov, ale každý to nemusí pochopiť. Dnes ráno som sa snažila poslať obrázky snežného tanieram aj sánok niekam a uvedomila som si, že išla by som sa sánkovať a váľať v snehu. Ale to len preto,lebo ráno je vo vzduchu cítiť zimu. A keď sa poriadne nadýchnem,tak premrazí až jedlo v žalúdku:) No ale môj najbližší šport budú asi korčule na klzisku, lenže zatiaľ je tam stále nejaký hokejový zápas. Uvidzime, uvidzime.
Ešte stále neviem, či pôjdem do LM v sobotu,ale viem, že do zajtra to musím vedieť. Vôbec ma to nevytáča. Viem, že to vytáča iných, tak im prenechám právo na hnevanie sa.
Mohla by som povedať veľa vecí, ale ani sa mi nejak nechce. Na niektoré otázky som sa naučila odpovedať bez nejakého náznaku, že ich nerada dostávam. Chcela by som vedieť, aké by to bolo, keby jeden deň sa ľudia museli správať autenticky.(Kto nepozná to slovo,nech zavolá do Kompasu)
Včera sme boli na pizzu s Miluškou. Nikoho sme nevolali s nami.Mama mi spomínala nejaké pokazené mäso na pizzu,ale nevedela som o čom vraví. To bude asi tým, že žijem bez telky, takže žiadne udalosti svetové, ani domáce ma nezaujímajú, pokiaľ sa ku mne nedostanú nejak inak. Ale ani noviny nečítam, len občas na nete,keď sa smrteľne nudím. Najlepšie je, keď počujem ľudí sa rozprávať o Vyvolených. Je mi to úplne fuk. A nevadí mi, že si s nimi nemám čo k tomu povedať. Aj keď viem, že tam bol dajaký klamár a dajaká ženská, čo už vyleteli. Obaja dosť mimo.
Tak to je šicko.

Nie je čo riešiť

Tak sme tomu dali.Ale nie. Bolo to celkom Ou kej. Hm pár skvelých vecí sa vyskytlo. Napríklad to, ako každý nakladal veci do auta, ako sme niesli stoličky, ako po príchode do divadla sa všetci pustili do práce bez toho, aby niekto postával a podobne. Bolo to ako mravenisko, čo pracuje s plným nasadením 2 hodiny na príprave miestnosti, techniky a podobných vecí. Nevidela som tam nikoho, čo by len sedel,alebo sa potuloval a prekážal. A vďaka tomu sme zistili, že stále nás je málo,lebo nikto nestál pred divadlom, aby ukazoval ľuďom, kam majú ísť. A teraz ani netušíme, koľko ľudí nás nenašlo. Mne sa zdalo, že nás bolo málo,ale 60 kusov, to možno nie je až tak málo, ale v tej sále sa to stratilo.
Myslím, že celkový Klub bol fajn od scénok, moderátorov a témy.Ale stále mám z neho taký studený pocit.Asi to je kvôli osvetleniu a kvôli stoličkám,na ktorých sa síce dá otáčať dookola,ale majú medzi sebou vzdialenosti, že človek sa cíti sám.
Včera sa to zhodnotilo a už sme aj vymysleli pár nápadov na nový Klub, ktorý bude 5.11. a bude o priateľstve. Jupí.

Nedeľa

Včera bola nedeľa. To asi každý vie. No ale u nás to bola prvá nedeľa s dieťaťom. Na obede nás bolo 8 kusov, lebo okrem nás ,bola aj Marekova Monika a Barborka. No Barborka nechcela polievku, ani keks.A viem to preto,lebo som sa jej opýtala a ona ma totálne ignorovala a robila sa, že spí:) A nechcela ísť skákať ani na fit loptu a to viem tiež preto,lebo som sa jej opýtala. Troška som si s ňou pokecala,lebo ona keď spí ,tak tak čudne dýcha, ako mačiatko. Maťo sa ma potom pýtal, že čo to s ňou robím, šak sme kecali nie?
Aj s Laurou sme sa hrali takú zaujímavú hru. Ona pribehla a ja som ju posunula po dlažbe na druhý koniec kuchyne a potom zas a zas a ona sa tešila a krútila chvostom. Potom ju Marek posunul tiež a vyhodil ju na dvor,ale keď Marek odišiel, zase sme sa hrali:)
Potom prišla návšteva,ale o tom nebudem písať,lebo neznášam tie časy,keď sa spoja 2 rodiny úplne odlišné a tvária sa, že všetko je OK.

Boli sme s Miluškou v TESCU a cestou do mesta bolo krásne počasie.Pršalo a fúkalo a mne sa to naozaj páčilo. Bolo to asi ako keď sme išli na Kráľovu Hoľu. V takom počasi rozmýšľam nad bezdomovcami.Som rada, že sme boli s Miluškou von,aj napriek zmoknutiu.

Potom bol tím a tam sme hodnotili Klub a večer som si musela študovať veci o viere, čo budeme mať v stredu na mládeži. Ešte som to nedoštudovala,ale bolo to veľmi dobré. Jedna otázka tam bola taká, že čo veríš o Bohu. Naozaj dobré.Mám to nejak vysvetliť v stredu, no ešte neviem čo presne.

Krátky priebeh

Najprv som si povedala,že tu už nebudem písať.Pretože ja tu píšem o tom,čo sa deje v mojom živote,ale málokto napíše mne,že čo žije a tak.Tak som si povedala:"kašlem na všetkých". Ale dnes som vstávala o 5:30 a tak mám viec času na písanie.Vstávala som tak preto,lebo chcem ísť poobede za Katkou do nemocnice a ideme pripravovať divadlo na KECY klub, čo bude v sobotu a myslím, že by som tam mala byť kvôli kulisám a veciam okolo toho,aj keď neviem,ako to bude vyzerať všetko.
Včera som cestovala zo Žiliny s Mikom a Janym a myslela som si,že keď pôjdem s nimi autom,tak aj stihnem mládež,ale prišla som až po mládeži.Peťo mi skoro zrušil maľovanie, ešteže dievčatá do toho zasiahli a maľovalo sa. Cesta bola zaujímavá, keďže chlapci si spievali (revom) nejaké pesničky,ale niektoré spievali aj normálne. Jany mi rozprával o návšteve na polícii v ZA, kde má Kenric známeho a ako sú kamery po meste a podobné veci.
V ZA som bola u Mirky,ale napríklad prvý večer ona prišla o tretej ráno domov,takže sme sa videli až na druhý deň poobede.Vlastne sme sa veľmi ani nerozprávali o jednej podstatnej veci,ale verím,že raz mi to povie.Prišla som na to,čo už dávno viem,ale teraz sa mi to potvrdilo:neviem dávať ťažké otázky. Tak toľko.
PS: Barborka nechce piť mlieko. Maťo tvrdí, že preto,lebo je teplé a ona určite chce studené a s grankom,ako má rád on.A inak stále som ju ešte nevidela.Všetci už mali tú česť,len ja mám tú smolu.

Stoličky

Stoličky sú zaujímavá vec.Nikto by tomu ani neveril,keby som mu rozprávala,čo všetko sa dá so stoličkami prežiť. Píšem to preto,lebo zháňam stoličky na KECY klub na sobotu.Ľudia reagujú na moju žiadosť, priniesť nejakú stoličku, rôzne.Ale zhodujú sa v jednom.Nebudeme ich prenášať po autobusoch.Hm také hojdacie kreslo...určite by v autobuse všetci závideli,že niekto sedí na hojdacom kresle a oni len na obyčajnom sedadle. Ale keby šofér prudko zabrzdil...ooops.No neviem,ale nikdy som sa ľudí nepýtala,či nemajú doma náhodou zlomenú stoličku a teraz to robím.A už som po týždni nejakú našla,dúfam, že ju nevyhodili...Celkom ma baví sledovať, ako sa tvária ľudia,keď dostanú takúto (blbú, neobvyklú...?) otázku. Pokračujem v sledovaní a zabávaní sa.Len dúfam, že stoličiek bude dosť, aby to vôbec všetko malo aj nejaký efekt...Takže nemá niekto rozheganú, zlomenú, malú ,veľkú, starú,novú...hojdacie kreslo...stoličku?

New life

Nič nepoviem, lebo sa nejak neviem sústrediť. Len toľko, že mám prvú neter: Barborka sa volá a miery tu nebudem písať, lebo to je divné...

Včerajšok

College mládež bola fajn. Aj to stretko predtým. Na mládeži sme študovali Dávida a jeho hriech a riešili sme nejaké otázky.Názov bol "poznaj sám seba". Študovali sme v skupinkách.Tá naša bola dosť nepokojná.No samozrejme, čo sa dalo čakať od spojenia: Miluška, Peťo, ja a Smolík.Najlepší bol Smolík.Mali sme čítať 2.Sam.12,13-25. Tak on najprv čítal 1.Sam 2.kapitolu a čudoval sa,čo to za blbosť.Potom som mu povedala,že druhá Sam.TAk začal čítať 2.Sam.ale 2.kapitolu a obdivoval silu,ktorú tam dakto mal,že hrotom kopije niečo spravil.Keď to povedal,tak sme s Miluškou pozerali do Biblie,že o akej kopii to vraví.A až nakoniec sme pochopili,že zase je mimo,tak sme ho usmernili na správny text.Bolo to smiešne, aký je chaosák. ach ach. Nakoniec z každej skupiny niekto prerozprával príbeh a odpovedali sme si na otázky:Kto,čo,kedy,kde,prečo. Peťo nás cez to previedol a zase spomenul to,čo často,že spoločenstvo sa začne budovať vtedy,keď si budeme nepríjemné veci vravieť priamo a nie jeden o druhom.Keď budeme ako Nátan-karhať a povzbudzovať. A hlavne jedna vec je ťažká pravda. Keď Dávidovi zomrelo dieťa, tak vstal, obliekol sa a prestal postiť. Vedel,že už ho smútkom a trápením sa nevzkriesi a vedel,že Boh mu odpustil. Ľudia to nechápali. Je to ako keď spravíme niečo zlé, vyznáme to,Boh nám odpustí.Nemusíme sa v tom rýpať.Máme vstať a ísť ďalej. Tak ako sa musíme naučiť si odpúšťať,tak musíme sa naučiť aj neodsudzovať ľudí.Keď vieme,že niekto niečo spravil a Boh mu odpustil,tak nemáme právo stále na ten jeho hriech myslieť. Myslím,že toto je taká veľká vec. Lebo ľudia sa nielen navzájom odsudzujú,ale potom sa sami nad vecami dlho trápia.Keby sa zmenila táto vec v mysliach ľudí,tak by z nás padlo veľké bremeno a ľahšie by sa nám dýchalo,keby sme vedeli,že môžeme vyznať náš pád a nikto nás neodsúdi.Asi chcem priveľa. Marek povedal vec, čo bola dobrá.Že aj keď niečo spraví, môže to vyznať a nemá z toho blbý pocit,lebo vie,že Boh sa na neho pozerá, ako na očisteného.Takže treba sa len naučiť pozerať sa na seba Božím pohľadom. Neviem si predstaviť, že všetci ľudia by tak pozerali. To by bol život!

Dnešok

Dnes je taký zvláštny deň. Také napätie mám v sebe. Od rána.Mama s ocom išli na pohreb.Neviem,kto zomrel a vlastne ma to ani nezaujíma.Ja mám ešte 2 hodiny a potom musíme pripraviť mládež.Snažila som sa,aby sa pripravovala skôr,ale už som to vzdala.Neviem prečo by ma malo trápiť, či ľudia dostanú nejaké to duchovné jedlo,alebo nie.Môžem sa na to vykašľať. Možno práve to, že nič nie je ešte pripravené, otvorí bránu Duchu Svätému (chcela som napísať Duchovi Svätému:),ale mám taký neurčitý pocit, že keď sa človek nepripraví na svoju službu, nemôže to zvaľovať na to,že dáva priestor Duchu. Myslím na jednu vec a to takú, že ľudia sú hladní. Aj ja som hladná.Hladná po nejakom poriadne tvrdom pokrme do života,po napomenutí a po povzbudení. Po nejakej téme. Ľudia sú zavalení školou, prácou, službou.Hlavne tá služba. Nad tou si lámem hlavu. Zdá sa mi,aspoň v mojom živote, že aj keď veci fungujú,všetko je také prázdne. Spravím všetko, čo odomňa chceš, napíšem,čo mám napísať,poviem,čo mám povedať, pomodlím sa...ale nevidím žiadnu hĺbku. Snáď dnes bude dobrá mládež, kde sa objaví záblesk toho,že to má zmysel.

Podstatné veci

Čo je vlastne podstatné? Podľa mňa je to pre každého človeka niečo iné. Pre mňa ani neviem. Asi myšlienky. Nie fakt.Čo je podstatné? Zamýšľam sa nad tým, že či má pre niekoho význam to,že ja som na tomto svete. Samozrejme, že tu nie som náhodou, ale keby som dnes zomrela,tak po niekoľkých týždňoch a mesiacoch by sa život ľudí, ktorým zasahujem do "bubliny" vrátil do rovnováhy. Moji rodičia by to asi mali dosť ťažké.Neviem si predstaviť, aké to musí byť, keď niekomu zomrie dieťa. Ale napríklad v službe,kde stojím, by som sa dala ľahko nahradiť. Priatelia by si odložili nejaké fotky a spomienky a občas by si spomenuli a to je všetko. Niekto by povedal,že mám reči proti Bohu.Lebo On ma stvoril a vie prečo. To je pravda a ja tomu aj verím,len niekedy by som viac chcela pochopiť veci, čo sa stávajú a hlavne by som chcela dostať odpovede na otázky, čo sa začnajú slovom"Prečo..."Keď Boh stvoril človeka,vedel, že človek Mu nebude rozumieť,keď k nemu bude chcieť hovoriť.Tak prečo mu nedal väčšiu otvorenosť uší? V Biblii je jedna časť zo Židom o tom,že Boh mnohokrát hovoril k svojmu ľudu a keď som čítala "Sklamanie z Boha", tak tam bolo načrtnuté to,ako sa Božeie spôsoby menili.Najprv to bolo priamo k nejakému prorokovi, používal oblak a svetelný stĺp a potom neskor pomaly pomaly prestal s priamou komunikáciou.Lebo ľudia,aj keď videli ten stĺp,neverili. A toto nechápem,že ako mohli pochybovať o niečom, čo mali pred očami. A tak sa mi zdá trošku nefér, že kvôli ich nevere,my nemáme taký jasný oblak. No môžem sa hnevať na nejaké mŕtvoly? Chcela by som viac počuť a vedieť a netápať v tme s tým, že dokelu načo som tu? Robím veci správne? A prečo sa mi nedarí? Ešteže existuje slovo"viera" a tento veršík je taký..."viera je podstatou toho, čoho sa nádejame a dôvodom toho, čo nevidíme" Pripadá mi,ako keď niečo prekladám z iného jazyka.Preložím si všetky slová vo vete,ale keď ich pospájam,nedávajú zmysel.Taký je ten verš. Aj mu rozumiem,aj nie.
Je to, čo som písala teraz, podstatné?

Co a jak

V sobotu mali Maťo a Lanaška svadbu. Od rána sme niektorí strávili čas v kostole.Ale nie kvôli svadbe.Potrebovali mládež, aby im robila pozadie,kým budú ženy prichádzať na "ženskú konferu".Tak sme mali veľkú zábavu, keď sme museli pol hodiny spievať a niekedy sme sa ani netrafili do slov a vznikali zaujímavé piesne:) Potom sme ešte ostali pomáhať s koláčmi a párkami pre ženy. Tak mi napadlo,keď sme tam stáli v kostole a ženy prichádzali...že keby tam padla bomba do kostola ,tak kopec mužov ostane bez žien.No ale keď som sa s touto myšlienkou pozdieľala,tak nechápali,že načo to myslím.Ale ja na také nemyslím,len mi to náhle napadlo,počas nejakej piesne,keď som práve nemyslela na to,že som hladná a podobne. Asi si nikto nevie predstaviť, ako sa správa hladných 450 ľudí, konkrétne Slovákov. Nestihali sme s Rinou vymienať prázdne kartóny za plné, všade sa tlačili jedúci ľudia a balili si koláče,akoby nikdy nemali. Bolo to...smiešne? No neviem,ale občas som si musela kusnúť do jazyka,aby som nepovedala niečo škaredé.

Poobede bola tá svadba. Slavo mi pošepkal do ucha,že stále má pocit, že Maťo si robí srandu. Aj ja som mala pocit, že to je len hra. Ale nebola:) Kostol bol dosť plný ľudí z rodiny,ale aj kopec priateľov z rôznych kútov SR. Veď Lenka vystriedala 3 pôsobiská, kým zakotvila v Mengusovciach a kedže vieme,aká je,tak všade si našla nejakých priateľov. Nepáčilo sa mi, čo im vravel farár,lebo som z toho mala pocit, akoby mal niečo proti Lenke. A chcela som do neho niečo hodiť,ale to by som pokazila sobáš. Ale mohol si vravieť, čo len chcel,vzali sa.
"Posledná rozlúčka" bola posvadobná párty v nedeľu, ktorej predchádzala malá kázeň pre mňa od môjho brata.Ale to tu písať nebudem,lebo nebudem nikomu kaziť dojem a náladu. Posvadobné párty sú dobrý vynález. Nemusíš sa zoznamovať s nikým novým,nepozerá sa na teba nikto z rodiny, nemusíš vôbec dodržiavať žiadne spoločenské predpisy a si medzi ľuďmi, čo sú priatelia a poznáš ich. Všetko to ostalo na Zuzke,ale pomohli sme jej s prípravou a prišlo aj dosť ľudí a aj sme sa napísali príbeh o Lenke a Maťovi,aj sme im dali kvíz zo znalostí Biblie. Maťo mal stres,že Lenka to študovala,ale nakoniec to dopadlo inak:) Bol to dobrý čas, kde sme sa porozprávali bez nejakého svadobného stresu:) A nakoniec sme sa modlili za L a M a oni potom odišli do Mengusoviec.
Večer sme mali 2,5 hodinový tím Kecy klubov a myslela som,že sa mi tam niečo stane. Chcela som ísť domov a tak som sa potešila,keď sa to konečne skončilo.

Peťo si vymyslel skvelý tím.Ideme brigádovať do bytu a vraj popri tom vymyslíme college mládež. No tak to som zvedavá. No ale aby som tam nebola len sama s chalanmi,tak som zavolala Džanku, aj Milušku. Aj keď nie sú v tíme,ale pomôcť môžu. A potom chcem ísť do kina. Možno pôjdu aj ľudia z tímu,ale nezáleží mi na tom,aby so mnou išli. Len im oznámim,že keď chcú,tak ideme nejaké kusy. Peťo G. asi nepôjde, Peťo M. možno pôjde a Marek ani netuším.Ale snáď Džanka. Píšem tu blbosti,lebo podstatné veci si nechám pre seba. Szia