Sviatky

Nachádzame sa v období sviatkov a to znamená, že nikto nepracuje. Dokonca aj hypertesco a podobné nonstop biznis miesta sú zatvorené.
Včera bol štedrý večer a bolo fajne. Spievali sme v kostole a dokonca do poslednej chvíle sme nevedeli čo sa bude spievať,ale bolo to s takou radosťou, až sa mi to páčilo. Sranda bola to vymieňanie darčekov v lavici :-) a oduševnené spievanie. Myslím si, že tí ľudia, čo prichádzajú do kostola aj vedia, o čom sú Vianoce,ale neviem, či na to myslia.Ja na to myslím často,ale vlastne ani neviem, ako by sa to malo osláviť. Myslím asi, že tak v srdci.

Áno,toto je úplne vhodná fotka do tohto zimného obdobia. To je len na pripomenutie, že nie všade majú taký krásny (momentálne sa topiaci) sneh. Vôbec netúžim mať Vianoce v takomto počasí. Myslím, že by mi chýbalo to pravé váľanie sa v snehu. Ako včera,keď som vzala Harina, Lauru a sánky na prchádzku. harino ma nechcel ťahať dokonca ani z kopca, tak som musela sama a ich dvoch som pustila,nech si idú. Poriadne som sa vyšalila v snehu, bolo to zábavné. Už sa teším, kedy nekto zahlási na mládeži, ze sa ideme sánkovať. Ach ako utujem tých, čo majú horúce slnečné počasie.

Vločky

Včera večer, keď som išla na chvíľu domov bola tma. Ono to v podstate ani nebol ešte večer, ale tá tma tam už bola. A na snehu svietilo kopu malých hviezdičiek. Naozaj, bol nimi priam posiaty, leskol sa a ligotal z každého pohľadu inak. Bolo to skvelé a veľmi pekné. myslím, že tak svietil preto, lebo bol čistý. Ešte na ňom ani jedna ľudská bytosť nezanechala stopu a žiadnu špinu. Niekedy mám pocit, že my ľudia všetko pošpiníme a pošliapeme. A tiež sa leskol preto, lebo na neho svietilo svetlo lámp. Keby bola úplna tma, ani hviezdičky v snehu by sa neboli ukázali.
Sneh je super. Keď vonku sneží, všetci ľudia pozerajú občas z okna. Niekto nadáva, ale tí, čo ich poznám ja, nenadávajú. tešia sa. Ja sa veľmi teším. Padajúce vločky sú veľké nezbednice. Nezáleží im, či niecomu padnú na nos, alebo do oka. Prečo by im malo záležať na tom, čo si kto pomyslí, keď majú taký krátky život. Keď napadne sneh, deti ťahajú sánky von, alebo rodičov, aby im vytiahli sánky. V snehu sa dá robiť kopec vecí a väčšinou zábavných. Ešte aj odhŕňanie je zábava. Je to dobrý vynález.

Posledný deň v práci

Dnes je ten deň D jupí. No a na pripomenutie- už len 10 dní do konca roka.Tohto roku sa nepodieľam na pečení žiadnych koláčov,teda zatiaľ nie. A nevadí mi to,lebo viem, že mamka to nerobí sama, ale má Katku a Barborku a tak sú na to 3 + Laura, ďalšie dievča. To je teda spoločnosť:-)

Včera sme mali "movie" na mládeži. Také relaxačné. Fighting temptation. O takom chlapovi, čo keď chcel získať dedičstvo, musel obnoviť v jednom baptistickom zbore spevácky zbor. Film nemal nejakú duchovnú myšlienku,ale bolo tam veľa takých maličkostí, čo mi niečo hovorili.
1. Ako robil konkurz na členov zboru. Najprv to museli byť takí, čo žijú podľa Božích prikázaní. Keďže ich bolo málo, tak už mohli prísť aj takí, čo nežijú podľa Boha a nakoniec už mohol prísť každý. To mi tak hovorilo o tom, ako aj my znižujeme hranice, keď chceme niečo dosiahnuť
2. Jedna žena v zbore všetkých posudzovala, vyhadzovala im na oči ich hriechy. Rozprávali sme sa s Miluškou, že to presne tak aj u nás je, že ľudia ľudí posudzujú a zabúdajú na odpustenie. A že koľkokrát ja odsúdim človeka.Len nie tak otvorene
3. Nikto sa nezastal tých, ktorých tá žena odsúdila. Dokonca ani farár. Akoby sa všetci báli. Koľkokrát ja neotvorím ústa, keď by som mohla, alebo mala
4. Ako vzniká reklama. Ten chlap robil v reklamnej spoločnosti a svoje produkty chceli presadzovať úplne oblbujúcim spôsobom pre ľudí. A ich výrobkom bol alkohol. To mi pripomenulo, že dakedy som chcela robiť v reklame.

Možno tam bolo toho aj viac, ale toto som si zapamätala.

Potom sme išli pár kusov do kafé a konečne som si postavila malého snehuliaka. Škoda, že mu Smolík večer odkopol hlavu. Chcela by som vedieť, prečo mi to oznámil v SMSke, že "Chcem ti len povedať, že dobrú noc a že som tvojmu snowmanovi odkopol hlavu." Možno mu niekto povedal, že by mi to mal oznámiť. Hm, no nie je to podstatné, ale zistím.

Rinuška a Janka

Chce sa mi písať o dvoch mojich kamoškách. Asi preto,lebo som ich včera videla,asi preto,lebo sprevádzajú môj život už dlhé roky,asi preto,že sú presne z tej kategórie ľudí, čo vedia čítať medzi riadkami.

Rinka rastie a rastie, myslím tak duchovne. Som hrdá na to dievča. Boh si ju skvelo použil a používa v živote dievčat z bývalej skupinky.Pamätám, ako s nimi nevedela pohnúť,ale modlitby a viera a začali sa dalo by sa povedať zázraky.Je to pre mňa dobré svedectvo. Myslím, že aj napriek všetkému, čo mala, či má v živote, jej viera je silná a vedela by som sa na ňu spoľahnúť nielen v malých,ale aj veľkých veciach.Aj keď prichádzajú nové veci to,ako sa vie oprieť o Pána,je pre mňa niekedy čas, kedy sa len divím.A tak je to taký vzor, že sa netreba báť,lebo Boh je nad tým všetkým.Mám rada čas spolu,lebo málokedy je to rozhovor o hlúpostiach.Môžeme sa spolu smiať, plakať, rozprávať si tajomstvá a vedieť, že je tam tá dôvera.A to je supercool.Existuje také slovo? Hmhm neviem:-)

Janka má dar, ktorým slúži naplno a mne sa veľmi páči. Scénky, tanec a iné umenie:-) Je skvelé, že to objavila a nenechala pre seba. Nemá to ľahké, ale dokáže si povedať, čo je dôležité a čo menej a kde by mala byť a kde nemusí a to je super. Veľmi si vážim, že dokáže povedať aj škaredé veci,ale o to viac pekných.Už dávno nie je malým dieťaťom. Keď niekto potrebuje pomoc, tak nemusí veľmi prosiť, stačí povedať.Tiež sa jej dá dôverovať. A čo je strašne dobré? Vie vystrájať.Vďaka viere v Boha ide ďalej. Ta nie je to super?

Zo spomienok

Zobuď sa!!! Oči zlepené, ale človek si musí povedať, že už je čas pozrieť sa, čo nás čaká ďalší deň. Inak 12 dní do konca roka.To je ako odpočítavanie dní do KPM na stránke siete. Normálne zaspávam. Spomínam, aké to bolo super, keď sme sa zobudili ráno na intráku s tým, že ideme na prednášku,ale ...potom sme sa otočili a spali ďalej.No niekedy Janka vstala a to potiahlo aj mňa,alebo opačne. Teraz ma už nepotiahne, musím sama. A to fakt musím.Lebo do školy sa v podstate ani nemusí,ale do práce...Niektorých spolužiakov som videla možno raz týždenne na chodbe školy a nejak im to prešlo.Chcela by som vedieť,ako si zvykajú na chodenie do práce. Do čoho? Aha.No nič.
Chcel by niekto vedieť, čo sme robievali na našej izbe na intráku? Alebo ako to vyzeralo? Keď si to predstavím,tak sa mi zdá,že tam svietilo silné svetlo.Také zdravé neónové. Na neóne niečo visí. Aha,to je naša sliepka Ivet. Pomenovali sme ju podľa jednej veľmi "obľúbenej" docentky. Počúvala som o nej celý rok a nakoniec sme sa osobne ani nikdy nestretli.Ufff to bolo o chlp.Ešteže vtedy ochorela, keď mala skúšať.Sliepku Ivet sme obesili za nohu.Celú čas dole hlavou, kým sa nad ňou dakto nezľutoval, ale už neviem kto.
Každý obyvateľ našej izby mal svoje spacie miesto charakteristicky vyzdobené. Džanka nejaké pohľadnice, často nedefinovateľného obrázku, či fotky rodiny, korálky, šatku. Janka zase plagát hokejistov a fotky svojho Peťa a malého synovca. No a ja kopec fotiek na celej stene a nejaké slová pesničiek a okolo ešte pár hračiek. A samozrejme môj záves na skrytie sa pred svetom.A teraz tajná vec-pod posteľou vo fľaši džús určený na skysnutie(Pokus ,ktorý mi Blaška stále pripomínala s poznámkou,ktorú nebudem písať)
Ešte tam boli 3 skrine plné vecí.Takú skriňu by si isto nikto domov zobrať nechcel, ani keby mal mať veci na zemi poukladané.
Na dverách sme mali nejaké fotky a papier na písanie našich výrokov a potom neskôr sme tam nalepili cdečká,ale zvonku.No a zabudla som na umývadlo hnusné so studenou vodou, poličku na jedlo a priestor na chodenie,keby sme aj chodiť chceli.No a balkón, z ktorého sa dobre pozeralo,ako chalani hrajú futbal. Každému sme dali pomenovanie a samozrejme,že sme povzbudzovali len Lea a Rada.A ostatných len ohovárali. Najväčšia zábava bola,keď sme si kúpili vodné pištoľky.No ale to je tajné.
Škoda, že nemám fotky.

Posledné dni

Nie, nie posledné dni na tejto zemi.Joj neviem,prečo sú všetci takí duchovní:) Myslím posledné dni tohto roku. Hm rozmýšľanie nad tým, čo všetko sa stalo v roku 2005 by zabralo dlhé hodiny.A okrem toho,ešte ostáva 13 dní na nové udalosti. Niekedy je to strašne krátko, ale niekedy je aj hodina večnosť (Napríklad v škole).
Myslím, že tento týždeň sa veľa ľudí zblázni. Budú sa premávať po meste, tlačiť sa v obchodoch, nadávať, potiť sa, lámať si hlavu...no niektorí budú v teple sedieť a popíjať kakao. vyberám si to kakao. Ja by som chcela za tých 13 dní mať strašne veľa rozhovorov, veľa sa smiať, sánkovať sa (pozerám z okna,že občas zaletí nejaká tá vločka), upratať v dome, napiť sa medoviny v mrazivej zime, čítať knihu, jesť mandarinky, vziať Harina na prechádzku, nosiť Barborku po dome, mrznúť v kostole, spievať nejakú pieseň , pozerať film a rozprávky, ukladať koláče, hádzať psíkom snehové gule a potom si fúkať na skrehnuté prsty, telefonovať, dokonca aj s Džankou, písať pekné pohľadnice, hrabať sa v škatuliach, nosiť čiapku, hnevať Lauru,pripravovať Silvestra, písať smsky, stretnúť spolužiakov z EKG, ochutnať sneh, dlho ráno spať, ešte v pyžame bežať dole schodmi a vyobjímať Lauru... tých 13 dní je asi strašne krátka doba.:-)

Dnes vonku sneží aj u nás. Snáď to nie je len nejaký žart, ktorý Perinbaba skúša. Veď by ten svet bolo treba už pozakrývať, aby aspoň vyzeral čisto a pripravene na Vianoce. Vianoce sú vlastne narodeninová párty.Oslavuje sa skoro na celom svete,alebo aspoň si to myslím. Len asi na Oslávenca málokto myslí. Keď má niekto narodeniny, tak je stredobodom pozornosti, všetci sa na neho usmievajú a majú ho radi.Dostáva darčeky a každý sa s ním chce rozprávať. Ako by to vyzeralo,keby sa každý zabával a oslávenec by sám sedel v kúte? Musí to bolieť, to odmietnutie a zabudnutie. A prežívať to každý rok a stále viac...

Sen a realita

Ako asi vidí pes. Niekedy dávno som počula, že pes vidí čierno -bielo. To si neviem predstaviť. Veď svet bez farieb by nemal tú správnu šťavu. Ale keby sme nepoznali nič iné, tak by to stačilo a nehľadali by sme nejaké farby. Načo by nám boli? A načo sú nám teraz?
Dnes v správach hlásia, že cesty sú uzavreté a nedá sa nikam dostať a už vôbec nie napríklad do Bratislavy. Neverím tomu, pretože u nás svieti slnko a o snehu sa ani nedá hovoriť. Neverím ,kým neuvidím.Mám to v sebe. Všetko treba ochutnať, ovoňať, skúsiť, dotknúť sa. Inak to nie je skutočné. Ani môj ocko neverí správam. Žeby sa to dedilo? Dnes mali naši ráno ísť do BA, ale nešli. aj keď oco neverí správam, možno pôjdu zajtra. Ako môže byť niekde sneh, keď u nás nie je.Ako môže byť niekde leto, keď ja musím nosiť vetrovku? Nerozumiem,neverííím. Pomôž mojej nevere.Je to ako múr, ktorý nepreskočím, neobídem...skrátka ma zastaví a môžem doň len kopnúť. Ako je ľahko ľuďom, ktorých ja nazývam "naivní". Našla som si 2 fotky, ktoré sú podľa mňa úplné protiklady,ale na druhej strane môžu mať aj niečo spoločné. Ale zatiaľ som tú druhú stranu ešte nenašla. Jedna je zo Slovenského Raja, druhá z Londýnskej ulice. aha, práve mi napadla súvislosť. Tá prvá je prítomnosť a tá druhá hovorí o mojej budúcnosti. Ale nie, niekedy ,keď idem po ulici nášho mesta, uvedomujem si, že počet ľudí, ktorí sú podobní tomu na obrázku ,vzrastá. Keď som bola ako malá v Prahe, tak som to tam vtedy videla prvý krát. A zrazu je to tu, už to nie je len nejaký zlý sen. Je to realita. Rozmýšľqm nad tými ľuďmi. Prečo to robí? Je to alkoholik? Väčšinou, teda skoro vždy si myslím, že je to ich vina. Prečo? neviem prečo si to myslím. Chcela by som veriť a dávať im peniaze a pozývať ich na obed a rozprávať sa s nimi. Ale neviem to. A neviem prečo to neviem. Je to pýcha, alebo výchova, alebo vplyv spoločnosti, alebo strach...asi je to pýcha. Aj keď sa to ťažko priznáva, ale myslím si, že som strašne pyšná.
A v tomto smere je mi moje kresťanstvo nanič. Ale naozaj. Nejde o to, čomu veríš, o čom hovoríš, ale čo žiješ. Aká filozofická myšlienka :-) Minule som čítala časopis Týždeň a v poslednom čase dosť obľúbený časopis. A tam sa písalo, že v Malawi je veľký hlad a už si s tým nemôžu poradiť sami. Väčšinou ma také články nezaujímajú, ale teraz mi napadlo "Prečo s tým nič nerobíme?" Prečítame si o tom v časopise a otočíme stranu na nejaký vysoko odborný článok o tom, či rovná daň priniesla nejaké zlepšenia v našom štáte, alebo či je dobrou myšlienkou odlúčenie cirkvi od štátu. Veľmi dôležité, ale načo? Neviem,ale niečo mi na tom všetkom nesedí.

Provokácia

Mám takú záľubu (aké hlúpe slovo) pozorovať ľudí.Niekedy som mala taký zápisník(stále ho mám),kde som si opisovala,čo dobré,aj zlé si o niektorých myslím.Asi ho budem musieť zakopať,lebo sú tam také veci,že by sa asi so mnou nerozprávali.A občas som si to prečítala a smiala som sa,ako sa môj názor menil.Áno je to tak,že niekedy sa otočil úplne inde,ako bol na začiatku.A keď som bola naštvaná, tak tam pribúdali hnusné veci. Niekto sa potrebuje vyrozprávať, niekto vypísať. Ja skôr vypísať, aj keď niektorí sa ma snažia naučiť hovoriť im, čo mi na nich vadí,a (pozdravujem) ja sa snažím a občas sa to aj podarí.No ale v každom prípade je pozorovanie ľudí úplne skvelá vec.Napríklad len tak sedieť v kúte a sledovať skupinu,že ako sa kto správa...to je normálne na napísanie knihy.Boh je veľmi tvorivý a má toľko fantázie,keď dokázal stvoriť taký mix.
No ale názov toho je provokácia a tak sa musím vrátiť k pôvodnej myšlienke.Včera som si kúpila pizzu,aby som si ju mohla vziať domov a zjesť.Ale nekúpila som ju len preto.Vlastne dôvodom bolo aj provokovanie.Koho? Predsa hladných ľudí v autobuse.Celý deň behali a nakupovali darčeky a potom nastúpili do autobusu,aby sa konečne dostali domov a najedli sa.A v buse zacítili príjemnú provokačnú vôňu MOJEJ pizze.Čakala som a stalo sa.Sledovala som tie dlhé pohľady na MOJU krabicu.O čom asi premýšľali? Aká je to asi pizza? Mňam dal by som si.Pôjdem aj ja na pizzu.Je to dievča z donáškovej služby? Aaaa som hladná. Zabávala som sa vymýšľaním ich myšlienok.Možno sa hnevali,že im tam rozvoniavam.Možno po vystúpení z autobusu utekali domov a naložili si na tanier oveľa viac ako vládali zjesť.Celkom zábavné:-) Moje provokovanie bola aj malá pomsta za tie natrieskané obchody a ulice mesta a aj autobusy.Ale v podstate aj ja som bola jedným z tých ľudí, čo napĺňali mesto,takže sa nemám na koho sťažovať.No ale nikto si nevymyslel takú úžasnú pomstu.
Myslela som si okrem týchto skôr napísaných vecí aj to,že konečne po dlhom čase si sama vyberiem pizzu a sama si ju zjem a bude to skvelé.Ono to bolo fajn,ale je lepšie,aj napriek hádaniu sa, jesť v spoločnosti. Američania majú takú výchovu, že čo si otvoria,to zjedia sami.Na tréningu im stále musí Danny Jones opakovať, že Slováci sa so všetkým delia.jedia si navzájom čokoládu,keksy, ponúkajú sa jedlom,sladkosťami.Pre mňa je to nepochopiteľné, že im to musí niekto povedať.Veď to je normálne,že sa podelíš.Ale odkedy chodím do práce som si všimla,že to nie je normálne.Teda bežné.Aj Slováci si všetko jedia sami.Nechápem.Nás doma vychovávali s tým,že sme sa delili.Asi preto,lebo sme boli traja.Ale nie každý to berie ako prirodzenú vec. Stále sa čudujem a už to nezvaľujem len na Američanov. a k tomu mám zážitok:-) Predminulé leto som bola "intern".To znamená,že som strávila 2 mesiace s tlupou USA občanov.(Nebudem sa vyjadrovať k tomu,ako som sa občas chcela zahrabať pod zem a už nikdy nepočuť ani slovo po anglicky) A oni,poučení o správaní sa Slovákov, sa usilovne so všetkým delili. A tak to išlo celé leto. Všetko,čo si človek kúpil, ponúkal dookola.Najobľúbenejšou sladkosťou bol Magnun. Vhat is the time? It is Magnum time. Raz na campe som si povedala "Dosť, dnes si zjem svoj nanuk sama!" Kúpila som si Magnum a išla som ho zjesť von. A ľudia sa pýtali,kedy ho otvorím(boli zvyknutí, že sa delíme) Povedala som im "Nie,toto si zjem sama."Smiali sa,že sranda,ale potom pochopili,že ja to myslím vážne. Úpne som si vychutnala svoj nanuk a bol to fakt dobrý pocit. Na druhý deň som stretla Smolíka veselého usmiateho a pýtala som sa,že čo je taký. A on mi povedal :"Videl som,ako si včera zjedla svoj nanuk sama a tak som to spravil dnes aj ja a bolo to úplne skvelé.Dík za nápad." Toto bola pre mňa dosť silná lekcia. Úplne ma to zarazilo.Prečo? Pretože som si uvedomila, že nikdy nevieš , kto ťa pozoruje. A uvedomila som si,že dokážem ovplyvniť ľudí a že je to nebezpečné.Viem, vyzerá to len ako nanuk. Ale je lepšie dostať malé napomenutie,ako poriadnu facku.

Friendship

Priateľstvo je ako prechádzka neznámou krajinou.Ideš a ideš a cítiš sa rôzne.Raz úplne dokonale,raz neisto,zranene, veselo, strašne smiešne, stratene, vystrašene, pokojne, dôverne...dalo by sa použiť veľmi veľa slov na vyjadrenie toho, čo je tak vzácne.Je to zároveň veľmi pevná a krehká vec.Je taká pesnička" Lean on me when you't not strong, and I'll be your friend. I'll help you carry on, for it won't be long 'til I'm gonna' need somebody to lean on." No a krehké je preto,lebo aj jedno slovo,jedna zrada, môže narušiť dôveru.
Neviem si predstaviť život bez priateľov.Tých vzácnych ľudí,ktorí dokážu zmeniť niečo škaredé na celkom znesiteľné:-) Rozmýšľam o tom, ako sa to dá spraviť, aby priateľstvo trvalo navždy. Niekedy som sa nad tým veľmi trápila.Všetkých ľudí som podozrievala,že sa so mnou priatelia len navonok a že keby som odišla,tak by o mňa ani nezakopli. Momentálne sa nad tým nezamýšľam.Nemá to žiaden zmysel. Načo? Teraz len vychutnávam každú možnú chvíľku s ľuďmi, čo sa nazývajú priatelia.
Je to super smiať sa s nimi až bolí brucho a vlastne to ani také smiešne nie je.
Je super mať nejaká tajné dorozumievacie znamenia,ktorým nikto iný nerozumie.
Je super dať si čísla na spôsoby správania sa chalanov a stačí povedať číslo a daná osoba to pochopí.
Je super dojedať zvyšky šľahačky pred zatvorením kaviarne z jedného pohára a hádať sa o to,či je šľahačka dobrá s tyčinkami,alebo nie.
Je super plakať, ked plače tvoj priateľ.
Je super flákať sa po meste dlho do noci len preto,že priateľom ide tak neskoro autobus.
Je super nosiť v zadnom vrecku nohavíc vreckovky preto,lebo vieš, že tvoj priateľ často plače.
Je super dostať list a čítať ho stále dookola.
Je super modliť sa,keď vieš, že tvoj priateľ sa trápi
Je super dostať smsku len tak
Je super donekonečna pripomínať spoločné zážitky
Je super pohnevať sa a potom si to úprimne povedať, aj keď je to ťažké
Je super naháňať holuba po ulici a smiať sa z toho
Je super pracovať na spoločnej veci a navzájom si pomáhať
Je super vedieť, že každý má nejaký dar a spolu vytvárame nejaké dielo
Je super ísť na čokoládu a rozprávať, rozprávať, rozprávať.
Je super telefonovať, telefonovať, telefonovať
Je super ohovárať rodičov a nakoniec priznať, že nie sú až takí zlí
Je super spolu upiecť koláč
Je super olievať sa vodou
Je super liezť si na nervy
Je super byť spolu celú noc a modliť sa a modliť a modliť a ráno vedieť,že dnes sa ešte stretneme
Je super rozprávať sa o svojich nápadoch
Je super sedieť spolu v meste a pískať po ľuďoch
Je super odhryznúť niekomu z bagety
Je super robiť smiešne fotky
Je super celé doobedie si chatovať a poobede sa stretnúť v meste a pokračovať v rozhovore
Je super sa o niekom rozprávať a potom z toho mať spoločné výčitky
Je super,keď priateľ preberie zodpovednosť za niečo namiesto mňa
Je super ísť spolu do kina a vyrušovať
Je super rozhodovať sa,koľko a akú pizzu si dáme
Je super mať doma malú vec,čo pripomína nejakého priateľa
Je super šepkať si cez nejakú tému .(ale nie je super potom dostať napomenutie:)
Je super pozrieť sa niekomu do očí a vieš, čo si myslí a opačne
Je super dať darček len tak
Je super niekomu sa posťažovať
Je super s niekým vyberať darček
Je super obedovať s ľuďmi,ktorí sú mi blízki
Je super môsť povedať:"Ďakujem Ti Bože za priateľov."

Lepšie?

Čo je jednoduché...?Slová v pesničkách, ľudia na fotkách, chlieb s maslom, biele ponožky , modré rifle, slnečnica, mlieko s grankom, vôňa novej knihy, ticho v kostole, obálka, teplá perina, mäkká srsť šteniatka, snehová guľa, úsmev s jamkami, slza, chodenie naboso po tráve, facka, horúci zemiak z pahreby, soľ, objatie, zvonček na krku ovečky, pohľad do očí neznámemu človeku, plyšový macko, vráska, čokoláda, špinavé nechty, mamkina ruka, únava, rozhovor v tme, modlitba, odtlačok v snehu, farebný list zo stromu, teplý dážď, snívanie, atramentové pero, povinná literatúra, nadávka, med, opálená koža, pozeranie z okna, klamstvo, domino alebo pexeso, prach, lízatko, medovníkove srdiečko, krabica od topánok, pohľadnica,skákanie od radosti...

A čo je zložité? To isté v inej podobe.Zložitá pieseň, umelecká fotografia, rožok s maslom a šunkou, ponožky s pásikmi, farebné rifle, umelé kvety, polotučné mlieko s pridanými vecami, časopis, moderná budova kostola, email, spacák, kožuch, umelý snehuliak v meste, zamračená tvár, neutrálny výraz, topánky, kopanec, hranolky, soľnička, žiadny dotyk, ovčia kožušina, pohľad na chodník, plyšové farebné neviemčo, plastická operácia, umelé sladidlo, nalakované nechty, rukavica, redbull, večierka po zotmení, naučená modlitba, žltý sneh, pozametané chodníky, dáždnik, realita, čínske pero alebo klávesnica, love stories, hrešenie, cukor, samoopaľovací krém, telka, polopravda, počítačová hra, vyleštené poličky, diéta, koláč so šľahačkou, tesco taška, smska, ovládaj sa...

Neviem, prečo som to tu všetko napísala.Taký úlet...

Predstavujem ďalšieho člena rodiny

Volám sa Barborka a bývam v jednej dedine pri Prešove. Volá sa to tu Petrovany. Mám svoju postieľku a kopu hrkálok. Býva so mnou mamka a ocko a babka s dedkom a ešte krstný. Občas príde aj prababka a teta. Na dvore nášho domu býva veľký pes Harino a ešte máme aj malého psíka Lauru. Ona na mňa zazerá, lebo vraj sa so mnou každý hrá a s ňou už menej. Ale keď podrastiem, budem sa s ňou hrať ja a teším sa. Zatiaľ neviem ešte sama sedieť, len keď sa o dakoho opieram, alebo keď ma niekto nosí na rukách. Vtedy objavujem také zaujímavé veci. Napríklad listy na kvete, ktoré sa pekne hýbu, alebo sa pozerám z okna, čo sa deje na dvore. Minule som videla fotku mamky a ocka na ich svadbe. Mama bola fakt kočka. Chcela by som jej to povedať, ale môj jazýček ma ešte neposlúcha. Snažím sa síce, ale ešte sa to nepodobá na slová. Ale myslím si, že mi rozumejú, lebo keď som hladná, dajú mi jesť a keď si naložím do plienok, tak mi dajú čisté. A každý večer ma ocko s mamkou kúpu v mojej vaničke. Potom ma poutierajú a nakrémujú. To preto tak voniam. Potom idem spinkať. Dakedy som spala stále, ale už som hore dlhšie a dlhšie a je to oveľa zaujímavejšie, ako stále len spať. Neviem sa dočkať, kedy poutekám sama. Kopem a kopem,ale ešte sa neviem postaviť a ísť. Ale raz sa mi to podarí a potom ma už nikto nezastaví......

Čo keby...

Čo keby sa všetci ľudia rozprávali priamo...Čo keby si stále povedali svoje myšlienky...Čo keby sme si videli až do žalúdka...Čo keby to bolo všetko ako vo filme "Klamár,klamár"...to by sme sa asi všetci neznášali, alebo možno by sa stalo niečo úplne iné,nečakané. Niektorí by sa asi dali zavrieť do kláštorov na samotku,kde by nikomu nemuseli vravieť svoje myšlienky...niekto by sa odsťahoval do hôr,aby bol sám, dakto by sa zakopal v podzemí ako krtko, dakto by si našiel osamelý ostrov...no možno by sa našli aj ľudia,čo by v hovorení vecí mali radosť. Neviem,no môžem si domýšľať.

Zase ďalší týždeň,dlhých 5 dní.Dnes presne 12 dní do Vianoc...mesto stále napchaté ľuďmi, obchodníkom sa napĺňajú vrecká, nakupujúcim tašky...a stále no snow.Na Hlavnej ulici v meste pri kostole vyrástol snehuliak.V noci celý svieti. Vyrástol len tak sám od seba a bez snehu a vo vnútri je dutý.Myslím,že deťom sa páči.No a nechystá sa roztopiť. Tak mi napadlo,že keď už ani snehuliaky nie sú reálne,tak už neviem.

Bábätká sa nesmejú

To je moje tvrdenie. A zatiaľ si myslím,že je to pravda.Bábätká sa nesmejú,ale zato sa usmievajú.Tak pekne, bezzubo:-) Potom sa človek tiež musí usmiať,keď toto vidí. Barborka sa smiala,pardón usmievala,keď som si ju v nedeľu vzala.Rozmýšľam, odkiaľ to vie,že ako sa má usmievať.Ale potom na mňa tak pozerala bokom a nechcela odtrhúť oči. Ale po pár minútach zazerania ju to prešlo uff.Myslela som si,že je vypadnú tie oči.Ale aj tak...nesmeje sa.(Kto by sa smial,keby nemal zuby, obočie,ani poriadne vlasy)

Včera bol Kecy klub. Páčilo sa mi.Aj scénu Janka dobrú vymyslela, aj program bol fajn.Aj bublinkovanie na Daniela a Jamesa bola zábava, hlavne,keď potom sa nám krútila hlava.Ale vraj to vyzeralo dobre, ja som to nemohla vidieť,ale hlavne,že to bolo fajn. Jano mal podľa mňa celkom dobrú tému.Povedal to tak,ako to žije on a nevymýšľal žiadne komplikovane zamotané vety a slová,ktorým nikto nerozumie. No a Daniel a James boli tiež super.Jamesov malý Jakub tam pobehoval po hľadisku pomedzi stoličky a raz sa pokúsil zjesť kábel a potom prerušil Smolíkove kamerovanie.Všetko sme to videli z vrchu a bolo to smiešne.Keď išiel kusať ten kábel a pozeral sa na Jamesa,,ktorý stál na pódiu a práve hral.Ten pohľad "nooo, čo teraz spravíš ocko?" hihi,ale našťastie pribehla Beáta a vzala ho.Dnes ráno sme sa dozvedeli,že nebude žiaden záznam z toho Klubu,lebo sa pokazil dvd prehrávač.A vraj to bol najlepšie technicky zabezpečený Klub.Škoda,ale nezbláznime sa.Možno chlapci budú viac sklamaní,kedže celý čas museli kamerovať(čo ich aj baví) a všetka tá technika...no nič to. Včera maturanti rozdávali maturitné oznamka.Boli milí a všetky tie venovania. Nechápem,ale asi nás fakt berú a majú nás radi.Až som mala výčitky,že si nezaslúžim všetky tie milé slová a venovania. V jednej knihe som čítala,že naša mládež,alebo služba (v tomto prípade KECY) musí byť miestom,kde budú študenti cítiť, že sú prijímaní.Najviac.Viac,ako v nejakej partii,alebo medzi kamarátmi.Lebo tam bolo napísané: "Acceptance paves the way to influence" ( Prijatie dláždi cestu vplyvu).Bola tam vlastne presne táto veta:"Our homes and youth groups must be the most acccepting environments our students experience." Len tak sa vlastne dá zabrániť tomu,aby si mladí ľudia hľadali iné miesta,kde budú mať pocit prijatia.Verím,že všetci v tíme,ale nielen v tíme kecy,alebo akomkoľvek inom,ale že všetci kresťania si začnme uvedomovať,aké je to dôležité. Veľa študentov z kecov odišlo,prestali chodiť.Buď išli do škôl,alebo si našli chalani dievčatá a dievčatá chalanov a tak ich už Kecy nezaujímali. Všímam si,že ostali len tí, čo majú niekoho,kto o nich prejavuje záujem.Majú niekoho z tímu,čo ich berie. Takže zase tie vzťahy.Základ a kameň úrazu.

Idem na tím :-)

Rozmýšľanie

Dnes je rozmýšľajúci deň...čiže...taký istý,ako každý.Lebo každý deň sa rozmýšľa,zamýšľa,premýšľa,myslí a stále je to o tom istom,len trošku iné slovo. Miluška mi raz rozprávala o knihe, ktorú čítala.Volalo sa to asi "Ľudská beštia" (Krásny názov) A jedna postava z príbehu bola taká,že jej ani myšlienka cez deň neprebleskla hlavou.To si neviem predstaviť, to musí byť strašne,desivé,hrozné,prázdne, na zbláznenie.Bez myslenia by som zomrela. Ja rozmýšľam stále. Furt,furt,furt aaaaa.Potrebujem malý gombík na vypnutie toho všetkého v hlave.Vtedy by som asi pochopila ticho.Úplné tiché ticho.Raz som zažila ticho,ale samozrejme že nie úplné,lebo to myslenie tam stále bolo.Stalo sa to v lese,kde som bola s ockom.Nepamätám si, ako som sa dostala do lesa,ani načo sme tam išli.Viem len,že padal sneh a sneh padá ticho.Šuští,ale to JE ticho.To bolo super.Taká malá udalosť ,ale zaznamenaná hlboko naveky v mojom srdci. Ako kopec ďalších nepodstatných zážitkov, myšlienok,viet,ľudí,vôní(mám strašne rada vône), piesní, farieb, zvukov,jedál(v poslednom čase nedojem nikdy nič úplne), kníh(knihy sú skvelý vynález, ďakujem Gutenberg),objatí, pohľadov, úsmevom, písmenok na icq...je toho celé more. Pán Boh stvoril svet s toľkými úžasnými maličkosťami,že vidieť,ako Mu na tom záležalo a ako to dotiahol do detailov.Ja NEZNÁŠAM doťahovať veci ,babrať sa s nimi...radšej nechám všetko nedokončené a idem na niečo ďalšie.(A to je zlé)
Ale vrátim sa k rozmýšľaniu,lebo tak sa volá celé toto tu. Niekedy idem po meste a nevnímam nič,čo sa okolo mňa deje.Nevnímam ľudí a preto som dostávala pokarhania od niektorých,čo mi zdravili a ja nič.Úplne v inom svete.Jedna spolužiačka sa dokonca urazila,že jej nezdravím.Hm lenže keď ja aj keď idem po tomto svete, v skutočnosti som úplne inde.Čiže ona si len myslí,že ma stretla v meste.Ale ako jej to vysvetliť. Každý človek má nejaké hobby.Jedným z mojich je snívanie a vytváranie dokonalejšieho života.A najlepšie je to pri cestovaní alebo prechádzke mestom.Alebo pri počúvaní nejakej hudby.Potom každá pieseň pripomenie nejakú vysnívanú udalosť.Ale stalo sa,že som nevedela rozlíšiť realitu od toho vymysleného.Takže...idem pozrieť do Zlatých stránok nejaké telefónne číslo na nejakého psychológa.Odchádzam

Rozprávka

Vianočný blázon

V jednej krajine na Východe žil pred dvetisíc rokmi mladý blázon. Ako každý blázon sníval aj on o tom, že sa raz bude múdrym. Miloval hviezdy. Nikdy ho neunavilo pozorovať ich. A tak sa stalo, že jednej noci neobjavili novú hviezdu len kráľovia Gašpar, Melichar a Baltazár, ale aj tento blázon.

"Tá nová hviezda je jasnejšia ako ostatné", myslel si. "To bude tá Kráľovská hviezda - narodil sa nový kráľ! Chcem mu ponúknuť svoje služby. Však ak je to kráľ, bude potrebovať určite nejakého blázna. Vydám sa na cestu a budem ho hľadať. Hviezda ma povedie. " Dlho premýšľal, čo by mohol novému kráľovi priniesť ako dar. Avšak okrem svojej bláznovskej kapucne, zvonkohry a jednej kvetiny nemal nič, čo by mohol darovať.

A tak sa z domova vydal na cestu.

Prvú noc ho hviezda priviedla do chudobnej chalúpky. Tam našiel dieťa, ktoré bolo chromé. Plakalo, pretože sa nemohlo hrať s ostatnými deťmi. "Ach" , pomyslel si blázon, "dám tomu dieťaťu svoju bláznovskú kapucňu. Potrebuje ju viac, ako kráľ. " Dieťa si bláznovskú kapucňu nasadilo na hlavu a šťastne sa rozosmialo. To bláznovi miesto poďakovania úplne stačilo.

Druhú noc ho hviezda zaviedla do krásneho paláca. Tam našiel dieťa, ktoré bolo slepé. Plakalo, pretože sa nemohlo hrať s ostatnými deťmi. "Ach" , pomyslel si blázon, "dám tomu dieťaťu svoju zvonkohru. Potrebuje ju viac, ako kráľ. Dieťa zvonkohru radostne rozohralo a šťastne sa rozosmialo. To bláznovi miesto poďakovania úplne stačilo.

Tretiu noc ho hviezda zaviedla do zámku. Tam našiel dieťa, ktoré bolo hluché. Plakalo, pretože sa nemohlo hrať s ostatnými deťmi. "Ach" , pomyslel si blázon, "dám tomu dieťaťu svoju kvetinku. Potrebuje ju viac, ako kráľ. Dieťa si kvetinku zobralo a šťastne sa rozosmialo. To bláznovi miesto poďakovania úplne stačilo.

"Teraz mu už nič nezostalo, čo by mohol kráľovi darovať. Bude lepšie, keď sa vrátim", pomyslel si blázon. Avšak keď sa pozrel k oblohe, hviezda stála na jednom mieste a žiarila veĺmi jasne jasnejšie ako kedykoľvek predtým. A v tom uvidel cestu k nejakej stajni v strede poľa.

Pred stajňou stretol troch kráľov a zástup pastierov, aj oni hľadali nového kráľa. Ten ležal v jasliach - malé, bezbranné dieťa. Mária, ktorá chcela práve na slamu prestieť čisté plienky, sa bezradne pozerala a hľadala pomoc. Nevedela kam by dieťa položila. Jozef práva kŕmil osla a všetci ostatní mali plné ruky darov. Traja králi doniesli zlato, kadidlo a myrhu, pastieri vlnu , mlieko a chlieb. Len blázon tu stál s prázdnymi rukami. Mária, plná dôvery, položila teda dieťa do jeho náruče. Tak našiel Kráľa, ktorému chcel v budúcnosti slúžiť. A taktiež vedel, že svoju bláznovskú kapucňu, zvonkohru a kvetinu rozdal deťom, aby mal miesto pre Dieťa, ktoré mu teraz so svojím úsmevom darovalo múdrosť, po ktorej tak túžil

Šalenina

A čas letí a zase už len 2 dni a je víkend hurá.A KECY Klub o potápaní a nedeľa a zase pondelok a tak ďalej a vyzerá to,akoby sa to nikdy nemalo skončiť,ale...uvidzime co še stane. Ta aľe nezda še mi, žebi ľudze kukaľi dajak dopredku.Oni furtom ľen žiju jakeby tu maľi bic nafurtom.Ta ja chodzim po totim švece a dakedy še mi rozum zastavi z toho šickeho.Ľudzi v mesce jakeby nakupovaľi na dakeľo mešacoch,bo idze veľka psota,abo co.Ta fakt kedz še kce človek dostac z jedneho konca mejsta na druhi,ta aby še preciskoval cez šicke veľke davi ľudzi a aby kukal,že dakomu na nohu nestupi,abo daco neutalabe. Minule som išla do Teska a kedz som vidzela šicke tote ľudze,ta som še otočila vof dveroch a išla som domu.Ale i kedz toto šicko je,ta i tak taká Vianočná nalada človeka ulapi za šerco.Bo idze po mejsce a čuje koľedy a šicke tote švetla švicic a dzeci vystupuju na podiu a i dajake ine skupini špivajú pišničky jak i minuleho roku,ale aspon šumne su,ta co už.Lem neznam,co to tota Vjanočna nalada bi vlastne mala bic, bo kedz kuknem ľudzom do očoch ,ta še barz neušmivaju,ľem chodza po mesce a nakupuju a mišla asi na kolače a na šicko,čo muša popratac,abi doma šumne bulo a abi ich daľše ľudze neohvarjali.A ani šnih neni,ta dzeci še nesankaju,ľem doma pri bedni šedza asik.
Ja mišlim,že šicke mišla na veci,co nesú doležite(jak darunky a kolače ) a zapomnu na lasku a to,čomu totu Viľiju slavime.

Ako ide život

Ta ide dobre.Alebo tak normálne.Podľa toho teda čo je normálne. Pripravujeme ďalší Klub KECY s názvom "Kurz potápania(neutop sa v plytkej vode)" Rozprávať o tom bude Jano Vecan a hudbu nám donesú Daniel&James z Heavensshore. Dosť zložitou vecou na takom Klube je vysvetliť skupine, že nie oni sú hviezdy,ale že len dopĺňajú celkový program.Nechápem prečo by musela byť skupina stredobodom večera.Ale asi sú na to zvyknutí. Teraz nehovorím o HS,lebo ich sme ešte nemali.Len som zvedavá,ako to pochopia oni.
Včera sme maľovali s Jankou vlny.Fetovali sme riedidlo a farbu-úžasné. Cestou k Janke som mala chuť jednej tete v autobuse povedať "Drž hubu"Normálne som si zakusla do jazyka.Skôr než som niečo povedala, predstavila som si,čo by sa asi tak stalo...a rozhodla som sa mlčať.Vraví sa"mlčať je zlato" Ale niekedy som si priala,aby sa nad hlavami ľudí zobrazovali bublinky ako v komixe, že čo si myslia.Keby sa mi včera zobrazila taká bublinka...uff. No potom teta vystúpila:-)

Cestou domov som nestihla autobus,tak som sa rozhodla prejsť peši 2 zastávky (dosť blbý nápad) v daždi.Mala som aj 2 kapucne,dáždnik a dokonca aj čiapku,ale nič z toho som nepoužila.Strašne sa mi páčil ten dážď,tak som ho vychutnávala s mokrou hlavou a topánkami.Veď nebolo zima. Moja prechádzka viedla popri ceste plnej áut, po rozpadajúcom sa chodníku, skoro zarastenom trávou.Na druhej strane som mala výhľad na pole a budovy mesta v diaľke.Teda,kedže už bola tma,tak to bol výhľad len vďaka svetlám áut. Prechádzala som okolo jedného bilbordu,na ktorom bola holá žena a pri nej nápis"aj vy máte vyhriate,či prehriate" Tento bilbord bol úplne viaczmyselný a uvedomila som si,aké ťažké je v tomto svete chrániť sa.Myslím napríklad,keď kresťanskí chlapci sa rozhodnú strážiť si oči a myseľ a nejaký umelec im rovno do cesty postaví taký sprostý plagát. Je to asi akoby sme si postavili múr z kariet.Zafúka vietor a múr je na všetky strany.Ale jedna vec je dobrá. Máme silnejšieho Pána,ako je tento špinavý svet. Aj keď v ňom musím žiť a často mu nerozumiem, často sa mi páči, čo robí, často sa cítim out, často nechápem,ako môže niečo také existovať...je to len na určitý čas a potom ...pôjdeme domov.

Večer doma som písala veršíky na dnešnú mládež a všetky sú na Božiu oslavu.Neviem prečo,ale nechcela som a ani som nevyhľadávala nejaká povzbudzujúce pre ľudí,ani poučné...len som listovala žalmy a písala také,ktoré vraveli o tom,aký je veľký Hospodin,aký je mocný, starostlivý, milujúci...Ale sranda je ,že v posledných dňoch čítam v Biblii časti,ktoré vravia o tom,ako Boh trestal Izraelcov a naozaj tam nie je nič o Jeho láske:-)

Šálukim

Pekného Mikuláša prajem.Mikuláša v daždi a nie v snehu.Sneh sa šetrí na Vianoce.Veď keby ho Perinbaba minula teraz, čo by sme mali na Štedrý deň? Toto sa volá optimizmus?:-) Alebo pozitívne myslenie? Zo 6-tich viet sú 3 otázky.